poradte prosim

@Cliatsi, mám pocit, že teba si pamätám ešte z čias, keď som sem písal o svojom probléme také 3-4 roky dozadu.

Čo sa straty chuti do života týka, nie, nič také na sebe nepozorujem. Ja som momentálne spokojný so svojim životom. Nie, že by nebolo čo zlepšovať, to je asi vždy, ale naozaj ma nič extra netrápi. Mám prácu, ktorá ma viac menej baví, mám nejaké koníčky, ktorým sa venujem. Ak mám náhodou chuť s niekým sa porozprávať, akože málokedy mám :), tak aj na to niekoho nájdem.

K tomu cestovaniu, tiež ma to prekvapilo, že to zvládam a naozaj sa vždy veľmi teším na každú cestu. Ale keď som mal ísť 1x lietadlom, prečítal som si na nete všetko o tom, ako to prebieha na letisku. Myslím bezpečnostná kontrola a tak, keďže to bolo niečo nové, mal som z toho samozrejme strach. Stále mi robí problém napríklad najesť sa v reštaurácii, mám radšej take away. A vždy mám trochu stres keď sa mám prihlásiť na recepcii, niekedy urobím kolečko okolo hotela kým sa odhodlám… Tiež si myslím, že to že komunikujem v cudzom jazyku mi dosť pomáha uvolniť sa. Možno je to v tom čo píšeš ty, možno v tom, že keď sa musím viac sústrediť a nemám čas prehrávať si v hlave blbosti :)

Benedick004 :

Prečo ty tak strašne záleží na tom ako vyzeráš a že sa nedokážeš osamostatniť ?

Benedick004 odkráglivať sa mal aj s tvoju materu ešte pred tým ako splodili také monštrum...

A čo by si robila na mojom mieste keby ťa musela živiť stará matka lebo vyše päťdetiatročný syn sa nedokáže postarať ani sám o seba.Cítim sa ako totálny hlupák žebrák ktorý nič nikdy nedokázal ani nedokáže.Pre svoj retardovaný výzor radšej nikam ani nechodím.Mal by som sa obesiť ako môj otec bol by to aspoň jeden dobrý skutok.

Ahoj. Tvoj problém pramení z dectva a to sa prehlbuje tým, že začínaš veriť tomu, že si zlá, neschopná... Treba zmeniť postoj k sebe. Nemusíš trpieť sociálnou fóbiou. Strach ísť medzi ľudí môže spôsobovať to, že sa hanbíš sama za seba. Hanbíš znamená haniť samu seba. To sa ti premieta do života. Treba pracovať s podvedomím,lebo v ňom máš veľa nespracovanej bolesti z dectva. Je možné, že kopíruješ niekoho osud. Každý rod má pečať rodu. Takže niektoré problémy sa opakujú z generácie na generáciu. To sa dá zmeniť terapiou podvedomia. Tu je moja stránka : vesticalubomira.wixsite.com

Wallflower-pekne si to napísal. Mám jednu otázku na teba- a čo tvoja motivácia, a chuť do života? Nezaznamenal si úpadok, že sa do všetkého musíš siliť a že ťa život prestáva/prestal baviť? Zaujímam sa o SF a preto sa pýtam. U mňa sa to objavilo.
A zhodnem sa s tebou na viacerých veciach-až na to cestovanie(nerád cedtujem). A v cudzine si preto tak uvoľnený, lebo aj ja sa cítim lepšie v cudzine a myslím že preto, lebo oni poznajú iný jazyk a ty to nevnímaš ako nebezpečenstvo, lebo to v tebe vyvolá dojem, že tí ľudia ťa nemôžu prečítať ako na SK. Ja som to na sebe spozoroval V RAKÚSKU.

Cliattsi@azet.sk (keby niečo)

Hm, tak tu sa cítim byť povolaný niečo k tomu napísať. Možno ťa to trochu povzbudí, možno nie. Sám si pamätám, že keď som sem písal ja a ostatní mi radili, síce to všetko bolo fajn, ale v hlave som mal stále niečo ako „vám sa to ľahko povie...“.

Tiež si myslím, že mám sociálnu fóbiu, tiež som nebol u psychológa/psychiatra, ale všetky tie príznaky som mal, niektoré stále mám. Nakupoval som iba v supermarkete. Obchod, kde som si musel niečo vypýtať od predavačky som obchádzal, to isté pult s obsluhou. Ak som mal niekde telefonovať, pripravoval som sa na to x minút a aj tak som sa k tomu nakoniec neodhodlal. Väčšia spoločnosť ľudí bola nočná mora. Ísť sa najesť do reštaurácie medzi ľudí a ešte aj osloviť čašníka, nikdy. Jeden čas som bol schopný prejsť na druhú stranu cesty, aby som sa vyhol oproti idúcim ľuďom na chodníku…

Pár rokov dozadu som tu písal podrobnejšie, ale neviem to teraz nájsť. Niečo v podobnom duchu ako ty. Bol som 2 roky doma bez práce, tiež mi problém robil pohovor. A k tomu tie predstavy o tom, ako sú všetci ostatní schopnejší kandidáti ako ja, tak načo vôbec reagovať na pracovnú ponuku. A ak ma aj náhodou zoberú, určite to v práci totálne zbabrem. Sebavedomie neexistujúce.

Vždy som si uvedomoval, aké je to všetko iracionálne (a ako píšeš, v podstate sú to „hlúposti“), ale aj tak som to nedokázal prekonať. Nakoniec sa mi to podarilo celé zlomiť, asi kombinácia toho ako som videl sklamanie u rodičov a to, že som mal nejaké sny (napríklad cestovanie, viem, neuveriteľné na niekoho so SF, ale mňa to vždy veľmi lákalo) a bez peňazí sa to jednoducho nedá. Inak ja som bol v škole dobrý, mám aj VŠ. Školu som zvládal asi preto, že som na ňu bol zvyknutý. Ale akýkoľvek študentský život mimo neexistoval. A pritom som nebol neobľúbený (síce som sa veľmi s väčšinou nebavil, ale vždy som každému pomohol, ak som vedel a mal som tak 2-3 lepších kamarátov) a aj ma spolužiaci občas volali na akcie, ale ja som sa bál isť tam presne z dôvodov, ktoré spomínaš – čo ak ma budú ohovárať, niečo „blbé“ poviem… To, že som bol dobrý v škole iba pridalo mojim problémom, pretože všetci z rodiny odo mňa čakali, že si nájdem super prácu…

Tie 2 roky po skončení VŠ boli asi najhoršie obdobie, prerušil som úplne kontakty aj s tými pár kamarátmi, pretože mi bolo trápne, že som stále doma bez práce. Až som si raz povedal, že buď si do mesiaca nájdem prácu alebo vyhľadám odbornú pomoc. Trošku pomohlo, že predstava, že sa ľudia dozvedia, že chodím psychiatrovi ma v hlave desila viac ako pracovný pohovor. :)

Pozerám, že som sa rozpísal a rady nikde, takže k veci. Čo sa pohovoru týka, mne veľmi pomohlo, keď som si na papier pripravil odpovede na také tie bežné otázky a viac menej sa ich naučil naspamäť. Dajú sa nájsť na nete, v podstate sa všade pýtajú to isté. To isté nejaké veci o sebe a o tom, čo viem. Sám som z hlavy nebol schopný priamo na mieste nič povedať bez koktania, takto som bol ako tak pripravený. Mal som tam aj nejaké akože vtipné odpovede. Vždy som tiež o tej firme poriadne zistil, všetko čo sa dalo. Aj tak bolo prvých asi 5 pohovorov tragických a keď skončili, v hlave som videl xy vecí, ktoré som pokazil. Ale to som si v hlave predstavoval aj pred pohovorom. Nakoniec sa na moje prekvapenie jedna firma ozvala a pracujem tam doteraz.

Veľmi dôležitý postreh z môjho pracovného života – AJ OSTATNÍ ĽUDIA ROBIA CHYBY A NEVEDIA VEĽA VECÍ alebo NAOZAJ NIE SOM/NIE SI NAJNESCHOPNEJŠÍ ČLOVEK NA SVETE. Ja som si myslel, že ak má firma v inzeráte napríklad MS Excel – expert, všetci tam dávajú makrá na počkanie. A v práci som zistil, že dosť ľudí vrátane nadriadených nevie použiť automatický súčet alebo zlúčiť bunky. Tá práca mi neskutočne pomohla zvýšiť sebavedomie a aj prekonať niektoré problémy. Dokonca som viackrát postúpil vyššie. A bol by som ešte vyššie, ale nadriadení si všimli, že komunikácia s ľuďmi nie je moja silná stránka. Nečakane :)

Povedal by som, že teraz som vcelku normálny introvert. Niektoré pre väčšinu ľudí obyčajné veci mi stále robia problém, ale inak som so svojím životom spokojný. Začal som cestovať. Je to neuveriteľné, ale v zahraničí sa dokážem viac uvolniť. Asi preto, že viem, že tích ľudí už nikdy nestretnem. A hlavne, že som to vždy chcel robiť. Samozrejme cestujem sám, takže logicky s ľudmi komunikovať musím.

Opäť som nadviazal kontakty s kamarátmi z VŠ a tak 5x do roka sa stretneme. Nejakých kamarátov mám aj z práce, ale super spoločenský človek so mňa asi nikdy nebude. Stále som dosť samotársky, ale keďže mi to vyhovuje, nesnažím sa nasilu to zmeniť. Ísť niekam tak raz za mesiac mi bohato stačí. Väčšinou nejaké múzeum, výstava alebo turistika.

Čo sa týka vzťahov, tam neporadím. Som na tom ako ty, nikdy som žiadny nemal a asi ani nebudem mať. Už mám 30 a tak nejak si neviem predstaviť, ako budem nejakej žene/dievčaťu „vysvetľovať“ svoju situáciu. Asi by som ju akurát vydesil. :)

S psychiatrom alebo psychológom skúsenosť tiež nemám. Mal som šťastie s tou prácou.

Takže by som zaozaj skúsil nájsť si tú prácu. Skús čokoľvek, nikde nie je napísané, že tam musíš zostať navždy. Niekde berú naozaj každého. Budeš mať nejaké peniaze a podľa mňa ti to naozaj zvýši sebavedomie a pomôže prekonať niektoré problémy spojené so SF. Možno v inom meste ako kde bývaš, kde by si vedela, že nikoho nepoznáš? (toto zafungovalo u mňa) Keď tak by som ti skúsil pomôcť s prípravou na pohovor.

Nebuď domýšľavý, rozhodne nemám potrebu venovať ti viac času, ako je nutné pre upozornenie ostatných... odpočívaj v pokoji.

filipa :

Hovor si svoje naučené ničnehovoriace frázy dookola, ale mna tým aj tak nevytočíš aj ked sa o to zrejme snažíš.

Fíha, ty si kedy stihol vyštudovať medicínu a urobiť atestáciu z psychiatrie? To, že si psychiatrický pacient, z teba nerobí psychiatra :-DD
Anneta, prosím ťa, neber Tomášove príspevky vážne, len by si si mohla uškodiť.