Dobry den.... mam problem vyrovnat sa s rozchodom. Presnejsie sme sa s priatelkou odstahovali zit do zahranicia (jedneho dna prisla ze ona ide zit do zahranicia nech idem s nou a co sa mi v mojej vtedajsej situacii hodilo- mala tam rodinu takze zaklad bol zabezpeceny) Spociatku po odchode bol problem s financiami a pracou a ako cas ubiehal zlepsovalo sa to ale strasne pomalym tempom. Vtedy zacali prve ”nedorozumenia” vo vztahu zvacsa mojim pricinenim. Neviem ci sme sa dostali do nejakej ”ponorky” ale aj tak som si bol ”isty” tym ze budeme spolu uz navzdy aj ked to obcas neklapalo uplne idealne ale to je asi normalne u kazdeho.Po 4 rokoch v zahranici (cely vztah spolu bol o par rokov dlhsi) som sa nahodou dozvedel ze sa priatelka poza moj chrbat stretava z inym chlapcom. Moja reakcia bola dost silna proste ma ovladli emocie a v navale hnevu som jej povedal par skaredych veci.... po ”vychladnuti” som si uvedomil ze som stratil TO dievca a ze dost velkou pricinou bol moj nedostatok zaujmu o nu - stresujuca praca a ine faktory. Lenze uz bolo neskoro na zvratenie situacie - ona uz bola rozhodnuta (comu som velmi spociatku neveril, pretoze uz sme mali za sebou par ”panovacnych” vystupeni, ale nic vazne vzdy iba hluposti typu co budeme vecerat). Odstahovala sa k svojej rodine a po mesiaci sa odstahovala aj odtial zevraj ku kamaratke. Pripominam ze sme boli stale v kontakte - nedokazal som bez toho fungovat a doteraz sme v akom takom kontakte. V momente kedy odisla som stratil zaujem o vsetko, proste odisiel zaujem a ”dovod” zit zivot. Par krat som sa pokusil ju dostat spat ale neslo to. Nemam tu vela priatelov a nikoho komu by som sa mohol zdoverit s tym ako mi je. Citim sa hrozne depresivne ako v kruhu a neviem ako dalej. Rano sa zobudim a pocitujem uzkost a smutok, praca ma prestala bavit, konicky ziadne, nechodim nikam von iba raz za cas da stretnem s ”ex” u nej v praci, do toho som spravil par hluposti kvoli ktorym som sa dostal do miernych dlhov, eceri su tazke aj slza utecie... Uz su to tri roky, velmi sa to nezlepsilo a neviem co dalej - odist spat domov ku rodine a priatelom skusit zacat odznova a stratit aj tu poslednu sancu ze by sa mohlo nieco pohnut v otazke lasky dobrym smerom (co mi momentalne pride ako nezrealizovatelne) alebo ostat sa trapit tu ale zivit nadej ze jedneho dna sa to zmeni??? Uz sa citim ako bez vychodiska.... ako chlap sa citim trapne ze som ”takyto” priatelom doma som o mojich dusevnych veciach nehovoril skoro vobec, rodine o nieco viac, ale vzdy to prikraslim aby nemali az take velke starosti.... Nikdy ma nenapadlo ze sa takto zdoverim na nejakom fore, ale fakt neviem co s tym a uz prestavam mat sily na toto vsetko....
Rozchod v cudzine
Ináč ja tiež žijem v zahraničí... obyčajne prispievam pod nickom "Kimmy_CA", ale tu bolo treba sa prihlásiť a ja som sa tu registrovala už dávno, tak som si vtedy zvolila iné meno...
A kde v cudzine žiješ? Je to ešte v Európe, alebo už za (zemepisnými) hranicami Európy? Je tam nejaká komunita Čechov alebo Slovákov, medzi ktorých by si mohol chodiť (za účelom aby ti to pomohlo prísť na iné myšlienky a možno by si tam aj niekoho spoznal?).
Píšeš že už ste akoby "rozídení" tri roky a ty napriek tomu tam stále si, lebo dúfaš, že sa veci medzi vami vrátia do starých koľají (aspoň tak som to ja pochopila). Ale vieš.... podľa mňa nemá zmysel na niekoho dlhé roky čakať, keď nemáte spolu záväzky a ten druhý človek cez celé tie roky nenaznačil, že by návrat tiež chcel. Takto to život uteká medzi prsty a za ten čas by si si možno mohol nájsť nejakú inú a s ňou aj partnerské šťastie, ktoré toľko chceš a ktoré ti chýba...
Keď si tak dlho v cudzine tak sa veci doma možno zmenili a nebude to tak ako predtým. Čo budeš robiť doma? Budeš tam mať prácu?
Tak si nájdi niekoho tam kde pracuješ. Alebo si zvykni na to že si sám, na svoju životnú situáciu.
Najviac sa bojim toho ze zostanem a nakoniec mi s toho ”prepne”, alebo pre zmenu ze odidem a doma si budem trhat vlasy ze vlastne mal som ostat.... preco to takto prezivam? (Basnicka otazka)...Ini ludia sa rozhodnu a neohliadaju sa spat, ako na to? .... vypnut tie myslienky... je to ako rakovina-clovek sa nevie zbavit tych myslienok.... ked aj chvilku sa citim fajn spokojne, v momente ma napadnu tieto veci zase... mam v plane ist na vianoce domov skusit vypnut, ale uz som bol odvtedy doma asi 10krat - je mi tam o mnoho lepsie lebo som z ludmi ktorych mam rad a mam stale co robit. Ale pride vecer alebo cesta autom- proste ked je clovek sam a myslienky su spät.... viem ze s tymto vsetkym si musim na koniec aj tak urobit poriadok sam. Ale citim sa o mnoho lepsie ze som sa s tym s niekym podelil
Snazil som sa dat na sport, vzdelavat sa alebo ist vecer von, venovat sa veciam co ma bavia... vzdy mi to vydrzi iba chvilu a potom som spät v myslienkach ako dalej.... hovori sa ze ked to nemozes vyriesit venuj sa niecomu inemu a potom sa k tomu vrat.... ja som pri tom stale ... a mozno to bude divne ale s rodicia asi tusia ze to neni take ruzove ”ako im to opisem”, a stale mi pripominaju aby som da vratil... a to ma dostava este do vacsieho tlaku na to aby som sa uz rozhodol. Nie je to ale take easy ako si vybrat mineralku v obchode ... aspon nie pre mna. Stsle si teoreticky hovorim ze doma by mi bolo lepsie po mentalnej stranke, ale ze tu ma clovek vacsiu prileitost nieco pracovne dokazat (aj ked mne sa este nic nepodarilo) - na to clovek potrebuje prave volu a snahu. Lenze ja som stale zavrety v myslienkach o tom dievcati.... super ze tu sa da pisat anonymne pretoze takto som to este nikomu neopisal z obavy aby ma ludia neodsudili ako ”blazna”.... Dakujem Vam vsetkym za rady!!!
Praveze si uvedomujem ze to takto dalej nejde a nechcem takto zit ....Potom si poviem ze ved ”uz mam 28” a neviem co zo zivotom, dostavi sa stres ze by som to mal vyriesit konecne... ale nedari sa mi cez to preniest. Kazde den to iste dokola- chvilu som rozhodnuty ze odidem zmenim prostredie, budem s kamaratmi, rodinou najdem si pracu na slovensku a budem zit iny zivot, a vzapati si hovorim ze by som nemal odist nikam ze to predsa zvladnem aj sam - staci sa snazit ale doteraz sa mi to nepodarilo. Stale som rozpolteny v tom co urobit a vzdy ked sa uz pre nieco rozhodnem zmocnia sa ma myslienky ze by som mal predsa urobit to druhe a som zase na zaciatku. Viem ze odchod to automaticky nevyriesi, ale pomohlo by mat okolo seba ludi co podporia ked pride ”depka”. Srdce ma taha domov a rozum ostat... a bojujem s tym dokola. Zacinam si mysliet ze nie som psychicky v poriadku ved predsa normalny clovek to takto nerobi.... myslite ze by som mal navstivit psychologa?
AkoDalej:
Návrat domov automaticky Váš stav nevyrieši. To, čo potrebujete v prvom rade je čeliť svojmu nahromadenému smútku, bolesti, hnevu, strachu (tj. naučiť sa ich prejaviť ), aj keď to bude ťažké...zatiaľ ich ťaháte pred sebou (držíte vo svojom vnútri).. Ak tak urobíte, vráti sa Vám chuť do života a intuícia Vám napovie, čo ďalej.
Aj keď z krachu vzťahu viníte najmä seba, keď sa povenujete tomu, čo Vás vnútri trápi, začnete vidieť jasnejšie, ako to s týmto vzťahom v skutočnosti bolo.
„ako chlap sa citim trapne ze som ”takyto”“ – nenasledujte zakorenený predsudok v našej spoločnosti, že muž nemôže mať problémy, nemôže byť depresívny, úzkostlivý, nemôže plakať, lebo potom je citlivka, padavka, „mäkký“... Muži či ženy, náš duševný svet (to, čo vo svojom vnútri prežívame) je rovnaký.
Ak nebudete stále vidieť východisko a budete chcieť, pokojne mi napíšte, rada sa s Vami na diaľku porozprávam a pomôžem vyjsť zo začarovaného kruhu.
ved ak sa tam trapis odit logicky domov
neviazat sa na nikoho byt vzdy pripraveny na rozchod mat vlastny zivot neico co nas bavi len tak sa da zit nie zit pre niekoho a potom byt hotovy ked pride rozchod
