Zdravím Vás ľudia, čo si myslíte o mojom prípade, nad ktorým už dlhšie rozmýšlam?
Mám dlhé roky kamošku, poznáme sa uplne od detstva, a kamarátime sa až teraz do dospelosti, avšak stále menej a menej.
Ja som taký živý typ a rada spoznávam iných ľudí, rada cestujem a snažím sa pozerať na život optimisticky.
Ona je strašne pesimistická, zdá sa mi, že vekom a prácou, ktorá ju ubíja je to horšie a horšie.
Poslednou dobou sledujem, že keď sa stretneme, stále sa len sťažuje, je depresívna, ale keď sa jej aj snažím poradiť, nechce to počuť, stále sa chce len ľutovať a nemá záujem nič zmeniť.
Je nespokojná so svojim životom celkovo-s prácou, ktorá ju psychicky vyčerpáva a nebaví, no nechce ju zmeniť, s osamelosťou, nakoľko žije s mamou, je single, a nie je otvorená spoznať nových ľudí. Nechcem sa s ňou uplne prestať kamaratiť, lebo sa poznáme už roky a vždy som ju rada videla, ale všimla som si, že mi jej prítomnosť uplne vysáva energiu. Keď sa stretneme, zvyčajne po nejakej dobe, chcem jej povedať, čo mám nové, chcem ju vypočuť a mám dobrú náladu...no keď odchádzam cítim sa na depku aj ja, lebo neustále opakuje ako je všetko na ho*no. V podstate ju ani nezaujímam, lebo som na ňu asi príliš pozitívna. Mám obmedziť stretávanie s ňou, alebo sa jej snažiť nejako pomocť? (Psychologa odmieta)
Čo s takouto kamoškou?
afroditka325
foreveralone
Nečudujem sa, že odmieta psychológa.
Navyše, ak je tvoja kamarátka typ človeka, ktorý je introvert, pred cudzími ľuďmi je uzavretá, nezveruje sa im, tak sa niet čomu čudovať. Ak je takáto, tak zhováranie s psychológom, o jej problémoch, osobnom živote nie je vôbec príjemné. Viem, o čom hovorím. Sama taká som. Nechcem, aby o mojom osobnom živote vedel cudzí človek, aj keď je to psychológ. Absolútne to odmietam, pretože sa vtedy cítim veľmi zraniteľná.
