Chceli by ste spoznať skutočnú mamu ak....

Úplne stopercentne súhlasím s Bielou kobrou, vystiznejsie sa to už ani nedalo napísať.

ja urcite hej. Akoze mozno by sme sa nemuseli stretavat a byt pravidelne v kontakte ale zaujimalo by ma to. Uz ked kvoli nicomu inemu aspon by som povyzvedal nejake dedicne choroby...

Mich99, ak som dobre pochopila, ty si teraz teenager. V tomto veku sú nezhody medzi deťmi a rodičmi bežné aj v biologických rodinách. A niekedy sú tie nezhody strašné. V tomto veku dozrievame a vyrovnávame sa so životom, s tým, čo sa od nás čaká a čo čakáme od života my...
Väčšina ľudí, ktorí si adoptujú dieťa, sa musí časom zmieriť s tým, že ich očakávania nebudú naplnené tak, ako si predstavovali. A neboli by ani vtedy, keby si bol z ich krvi. Všetci sa musíme zmieriť s tým, že naše deti - vlastné či adoptované, si musia hľadať vlastnú cestu životom a nie takú, akú máme v predstavách my. Niekto to zvláda lepšie, niekto horšie.
Sám najlepšie vieš, čo si adoptované dieťa nesie so sebou. Plnú hlavu pochybností, strachov. Bojíš sa života a nevieš, kde je vlastne tvoje miesto. Preto strečkuješ, robíš blbosti a teraz si z toho začal hľadať východisko. Stalo sa ti presne to, čo sa stáva mnohým iným adoptovaným deťom - s adoptovanými rodičmi si prestávajú rozumieť a snívajú o tom, že s biologickými rodičmi by to mohlo byť lepšie. Ale opakujem, že podobne sú na tom všetky deti. A tie nemajú iných rodičov, o ktorých by snívali. Nesnívaj ani ty. Toto je tvoja rodina, tej sa drž. Tvoja biologická mama ťa nezvládla, keď si bol maličký a bolo s tebou málo starostí. Teraz, keď si veľký a starosti stúpli úmerne k tomu, by to zrejme nezvládla ani tak.
Takéto obdobia sú dočasné. Buď silný. Porozprávaj sa s rodičmi. Pokojne, bez kriku, ako chlap, ktorý už čoskoro z teba bude. Skús ich počúvať. Vysvetli im, že sa ťa dotklo, že ti vykrikovali, že si adoptovaný. Pokús sa im vysvetliť, že aj ty si uvedomuješ, že si im svojím správaním narobil starosti a že sa vynasnažíš, aby sa to už neopakovalo. Ponúkni im mier. Oni sú tí, ktorí sa o teba starali, oni sú tí, ktorí sa budú raz starať o tvoje deti, keď pôjdeš na služobku alebo na dovolenku. Oni sú tvoja rodina. Rodina nebýva vždy dokonalá, ale stále sa treba snažiť o to, aby bola aspoň slušná a aby si ľudia navzájom nerobili zle. Neboj sa. Prekonáš to.

Dakujem vam za prispevky v mojej teme. Ja som si presiel vselicim ale v lete mi dali moji rodicia aj po tom co som spravil seriu hluposti dost pocitit ze nie som ich.. Ze mi vsetko dali a pritom ani nie som ich, to mi vykricala bolo to v nervoch a pri hadke. Je tomu uz davno ale odtedy je mi to strasne luto a coraz viac mam potrebu zeby som chcel spoznat moju skutocnu mamu, aspon na chvilu, alebo sam odist niekam velmi daleko napriklad do lesa a nespoliehat sa uz na nikoho a nehladat stale pocit ze niekam patrim lebo ajtak nepatrim...

Nechcela by som sa s nimi spoznat osobne napriklad ako v Poste pre teba. To je vylucene. Mozno, ze keby som bola velmi zvedava, kto su to, co su to.... ze by som si najala sukromneho detektiva, nech ich skusi vypatrat, nech mi povie, na akej adrese byvaju, nech mi da ich mena, priezviska, datumy narodenia a fotky, nech vypatra, kde pracuju a ako asi ziju... Ale to by bolo vsetko!!! Hovorim ale, to jedine, ze by ma zozierala zvedavost. Osobne sa stretnut, to NIE! A ziadne citove vylevy. Mohlo by sa stat, ze ja by som bola slusne zarabajuca, oni zijuci niekde v chudobe a zaujimali by ich iba moje peniaze, nie moja osoba, zobrali by odo mna, pytali prachy... ja by som pre nich bola hovno, videli by vo mne iba clanok na dostatie sa k peniazom, ze zaknucia, zaplacu a moje srdiecko sa roztopi, navybera uvery, narobi si dlhy a sup s nimi k rodicom.. NIE; NIE; NIE! Na ludi hrajucich na city si treba davat obzvlast pozor. Nezalezi, ci su to biologicki rodicia, adoptivni rodicia, surodenci alebo falosni kamarati. Kto podlahne takym ludom, sam skonci na mizine a ked bude sam potrebovat pomoc, oni sa nanho vykaslu.

Velmi dobrá rada od Biela Kobra. K tomu niet čo dodať.

Zvedavosť je prirodzená ľudská vlastnosť a poznať svojich vlastných rodičov patrí medzi základné ľudské túžby. Pravdupovediac, nepoznať ich znamená nechať sa celý život zhrýzať otázkami pochybnosťami a je ťažké sa s tým vyrovnať.
Adoptované deti si ale zvyknú "maľovať" svojich biologických rodičov, prípadne stretnutie s nimi v pekných farbách. Na jednej strane je tam strach, hnev, na druhej je tam veľké "ČO AK..." Čo ak sa ma vtedy museli vzdať a teraz by ma prijali. Čo ak ma hľadajú. Čo ak by sa potešili, keby ma spoznali. Čo ak sú to bohatí, slávni, úspešní ľudia, na rozdiel od mojich adoptívnych rodičov.
Lenže v praxi tam patrí aj - čo ak mama bola feťáčka, alkoholička, zlodejka, prostitútka... Čo ak ju nájdem a ona ma bude zneužívať a ťahať zo mňa peniaze. Čo ak mi zničí život.
Niekto tomu volaniu podľahne a pátra, iný sa zmieri. Ja by som ti radila zmieriť sa s tým, z lásky a úcty k tvojim adoptívnym rodičom, ktorí možno nie sú dokonalí, ale túžili po tebe a vybrali si teba. Na rozdiel od tvojich biologických rodičov, nech už boli v akejkoľvek situácii, adoptívni rodičia nezvolili ľahšiu cestu a nevzdali sa ťa, naopak. Zodvihli ťa, zobrali ťa do náručia a prijali ťa za svoje dieťa. To oni sú tvoji naozajstní rodičia.
Ak nevydržíš a začneš pátrať a nebodaj ich nejakým zázrakom vypátraš, radím ti nepribližovať sa k nim. Nedaj sa zlákať emóciami, použi rozum. Pozoruj ich zdiaľky, kým nezistíš, čo sú to za ľudia. a aj potom je tu namieste veľká opatrnosť. Najlepšie by bolo nechať ich žiť svoj život tak, ako sa sami rozhodli - bez teba. Veď ty svoj život už máš, vďaka svojim adoptívnym rodičom.

Nevyhladavala by som niekoho kto o mna nikdy nemal zaujem

neviem, asi nie. aj o tom je film švédi z osady.

Pozri si film October baby a uvidis, ze sa to nevyplaca. Krkavci rodicia a este k tomu obaja, ani blizko.