Chcem skapať

Už ma tento pobyt na tomto svete nebaví.
Nič som nemala pekné. A ani teraz nemám.
Viem, že všetko je uhoľ pohľadu a všetko sa dá možno zmeniť, ale ja už nemám silu ani elán ani nič.
Som škaredá, bez priateľov, bez práce, ktorá by ma robila šťastnou, lezbička, ktorá je celý život sexuálne neuspokojená a frustrovaná.
K tomu všetkomu sa nerada pretĺkam a nie som priebojná. Trpím sklonom k depresii a úzkosti. Som večná outsiderka, priťahujem šikanu.
Neviem to s ľuďmi, som introvertka žijúca vo svojom svete a iba v ňom som šťastná. Keď ležím v lese s knihou v ruke a so svojou mačkou. Ďaleko od všetkým.
Nenávidím chodiť medzi ľudí, sklamali ma a už im nemám chuť dávať ďalšiu šancu. Pre svoju nespoločenskosť neviem chodiť do práce z čoho rada dávam výpovede, doslova si pocit, keď môžem dať výpoveď užívam a cestou z expráce mám záchvaty smiechu a som na seba pyšná a som v dobrom slovazmysle asociálka.
Mám rada tmu, noc, zimu, dážď, mráz.
Nenávidím leto, šťastných, zamilovaných a atraktívnych ľudí. Psychologička mi nepomôže, je to len akási žena hrajúca sa na moju kamošku, ale mne slová nepomôžu.
Poviem jej: Chcem sa milovať so ženou, už nechcem byť panna, ale žiadnej sa nepáčim a každá utečie. Ako mi môže pomôcť? Slová? Nech si ich píp. Nechcem. Slová mi nikdy nepomohli. Čo mi povie? Choď medzi ľudí? Ja nenávidím masu ľudí. Neznášam podniky a túto povrchnú dobu. Cítim, že sem nepatrím a ani by som tu nechcela byť. Niekedy doslova čakám na smrť a chcem aby prišla, aby som sa nezobudila. Bola by som šťastná.