Moja (snád) úspešná liečba borélie

Na internete píše vela neštastníkov o problémoch s boréliou. Preto som sa rozhodla napísat sem moju skúsenost pretože verím, že patrím medzi tých ktorým sa podarilo tejto pliagy zbaviť.
Všetko sa to začalo v roku 2002 kedy som mala klasický flak po poštípaní klieštom. Vtedy som ešte netušila čo to so sebou prinesie. Lekár mi nasadil antibiotiká a asi pol roka bol úplný pokoj aj som už zabudla že ma niečo poštípalo. Na Vianoce 2002, teda ešte v tom istom roku, som sa cítila velmi malátna a začali ma bolieť všetky kĺby. Pripisovala som to chrípke. Ale vzhladom na to že som mala za sebou ten incident s klieštom doktor ma poslal na testy na boréliu. A potvrdila sa pozitívna. Následne som pol roka brala striedavo antibiotiká ale stav sa stále zhoršoval. Už som ich ani brať nemohla lebo som začala mať problémy so žalúdkom. Začala som hladat rozne iné možnosti, byliny, v Prahe som navštívila doktora Jonáša ktorý mi sľuboval že ma toho zbaví. Nestalo sa. Za asi štyri roky som bola už zrelá na invaliditu. Doktor mi povedal že nie u každého to má takýto silný priebeh ale ja som bola na neštastie práve ten prípad. Mladá žena a slabosť celého tela, silné bolesti, tras. Každý kto toto zažil vie o čom hovorím.
Potom mi ktosi odporučil doktorku Durovsku. To je liečba na dlhe lakte a strašne drahá. Ale čo človek neurobí ked nemá inú možnost. Dala som do liečby všetko. Svoju vieru, nádej aj peniaze. Je to bohužial liečba antibiotikami a pre mna to bol doslova boj spojený s plačom lebo moje telo z nich už bolo celé doničené. O tých peniazoch radšej nehovorím lebo každý vie čo to tam obnáša. Došlo aj na pôžičky, ale to nelutujem, lebo som chcela byt zdravá. Čo bolo pre mna najtažšie bol ale prístup doktorky. Stále len slubovala že musím brat lieky dalej a ked žiadne pokroky neboli bola už nervozna a už nie taká milá ako na začiatku ked ma ešte na liečbu nahovárala.
Ked už som nemohla tie antibiotiká dalej brať obrátila som sa zas na toho prvého doktora ktorý mi dal úplne prvé antibiotiká. Ten mi akurát vynadal že čo teraz chcem že už mi teraz nič nezaberie po takých liekoch. Taká zúfalá som zas hladala po internete, skúšala som vysoké dávky wobenzymu, oreganový olej, byliny od výmyslu sveta. Taká samoliečba s nádejou že niečo zaberie. To už som bola zrelá na psychiatra. Nikomu neprajem tie bolesti a beznádejnost. V 35 rokoch je z vás kripel a nikto vám nevie pomoct.
V takomto stave som sa obrátila na ambulanciu Luby Albertovej. Nedostala som však žiadnu odpoved ani na moju dalšiu prosbu. Tak som napísala pani Albetovej dlhý mail za ktorý sa teraz hanbím. Taká nahnevaná a zúfalá vtedy som ani nevedela dobre čo píšem. Na tento mail som dostala konečne odpoved a aj termín na vyšetrenie. Aj ked prvý dojem bol dobrý, ved je to psychologička aj tak som liečbe nedôverovala. Už som bola taká zo všetkého znechutená a nedôverčivá. Ja som čakala že mi konečne niekto povie že ma z toho dostane ale to sa nestalo. Ale aspoň ma vypočula a dávala mi nádej. To mi ale nestačilo. Čítala som o nej že ludom zmenila život, ale u mňa sa to nestalo, ja som nemala taký dojem že tento človek vyrieši všetky moje problémy. Tak som k nej už viac neišla. Po pol roku som to ale skúsila znova poprosila som ju o stretnutie. Až vtedy som pochopila čo mi vlastne hovorila aj prvý raz. Že to moje zúfalstvo a beznádejnost je moj najväčší nepriatel. Dala som teda tomu šancu a začala som tú liečbu. S jej velkou psychickou podporou počas celého roka a pol čo som sa u nej liečila. Našťastie táto liečba drahá nebola ale prvé zlepšenie som zbadala až asi o pol roka. To som ale už bola trpezlívá lebo mi pomáhala práve tá jej psychická podpora. Určite len preto som to vydržala. Kto má silné bolesti je netrpezlivý a chce vidieť výsledky hned. To je ale velká chyba a ešte väčšia je prepadat zúfalstvu. Lahko sa to povie ked človeka nič nebolí ale naozaj som to zistila sama na sebe že ked som začala veriť že všetko je na dobrej ceste, ono sa to otočilo a aj moje telo akoby sa odrazu zapojilo do tej liečby.
Tento príspevok neni reklama na pani Albertovú ktorá už možno ani nepracuje ale chcem tým povedat, že ked človeka trápi nejaká vážna dlho trvajúca choroba spojená s bolestami nemal by si zúfat ale práve naopak. Mal by verit, že sa z toho dostane. Verím tomu, že na každú chorobu je liek a s optimistickými myšlienkami ten liek účinnejšie pôsobí. Ja som sa vyhla invalidite a verím, že som sa vyliečila úplne. Výsledky mám negatívne , teraz sa už na všetko dívam inak. Nemôžem povedať ako niektorý že tej chorobe vdačím za žo že ma niečo naučila a zmenila mi život, ale aj tak sa to stalo. Naozaj ma to niečo naučilo, hlavne si verit a prestat zúfat. Držím všetkým, všetkým palce aby sa im podarilo túto chorobu porazit a aby sa zase mohli zo života tešiť tak ako to bolo aj u mňa pred tým ako som ochorela a ako je to aj teraz. Verte tomu, ž e sa vyliečite, verte sami sebe, lebo sa to naozaj dá.