Dobry vecer zelam.
Ked som mala 10 tak mi umrela mamina a odvtedy zijem len s otcom a bratom. Otec nema ziadnu priatelku. Vtedy som jej smrt nebrala extremne tragicky a pomerne lahko som sa s tym ako-tak vyrovnala (ale samozrejme mi chybala a stale velmi chyba). Teraz vsak pocas dospievania mi velmi schadza zenska rada od mojej mamy v mnohych veciach. S menstruaciou a inymi zenskymi zalezitostsmi si poradit dokazem, to je v pohode. Problem je vsak inde. Castokrat ma hormony tak extremne rozhodia, ze moje sebavedomie klesa na nulu, s nicim nie som spokojna, nenachadzam v nicom radost, kamaratov mam velmi malo a nikto sa o mna nejak extra nezaujima, mavam problemy s akceptovanim samej seba... Potom su naopak dni kedy som uplne v pohode a stastna. Tych je vsak pocetne menej ako tych horsich.
Celkovo som sa od jej smrti velmi do seba uzavrela, mam problem najst si novych priatelov a odviazat sa, desi ma byt medzi cudzimi ludmi a nie to este s nimi prehovorit. Mam zopar kamaratov ale inak som samotar, ovela radsej si idem citat do parku ako s partiou von.
Teraz uz ale k veci... O mojich problemoch vie len moja najblizsia kamaratka. S otcom sa skoro vobec nerozpravam, ak neratam rozhovory typu “ako bolo v skole” a pod. Nikdy som sa mu s nicim nezverila a nemyslim si ze nieco take dokazem. Otec je mily clovek, velmi ma ma rad a robi pre mna vela, ale nikdy nevie davat najavo svoje emocie, lasku ku mne a nevie sa do mna vcitit. Niekedy mi pride, ze nechce sa na svet a veci pozriet mojimi ocami (raz som to zazila ked som mala velmi velke emocne vykyvy a snazila som sa mu vysvetlit, ze to neviem ovladat). S bratom som si blizka a jeho odchod do zahranicia za skolou tiez neberiem velmi lahko.
Nie je mi prijemne ze zo zverovania problemov rodine mam strach. Napriklad sa bojim aj vztahov. Uz par ludi o mna malo zaujem, ale odmietla som ich z dovodov ze ich beriem ako kamaratov. Ked sa mi vsak minule prihovoril jeden mily chlapec a vypytal si cislo, dala som mu ho, ale automaticky som v hlave mala blok a zakazovala som si s nim sa stretnut. Bojim sa, co by mi na to povedal otec. To bol jediny dovod. Jednoducho sa bojim ze mi to neschvali a preto v podstate neskusam nic nove, nechodim na party s kamaratmi a drzim sa v uzadi vacsinu casu.
Vedel by mi niekto pomoct? Doteraz som to nejak zvladala ale cim dalej sa to zhorsuje a ja uz som naozaj zufala z tejto situacie a mojho otca...
