Ahojte poprosila by som vas o vas nazor. Mam 21 rokov nemam moc kamaratov ani vztah. Som ten typ zeny ktora vyjadri svoj vlastna nazor s nikym sa nebabrem viac sa riadim rozumom nie emociami. Vo veci je to ze si nedokazem najst priatela. Dlho som mala psychicke problemy moji rodiacia su alkoholici velmi ma bili ako trojrocnu ma otec takmer znasilnil. Citim sa velmi rada psychicky na tom opat zacinam byt horsie stale sa mi chce iba plakat kricat neviem co dalej. Veľi by som chcela priatela no mam pocit ze nedokazem s nikym naviazat ziaden vztah pretoze nikomu neverim. Moji byvali priatelia bolo vzdy na zaciatku mili casom sa z nich vykluli agresori jeden ma dokonca viackrat znasilní no dalej sa to uz neriesilo pretoze sa nejakym casom na to zabil. Ostala som velmi narocna na muzov chcela by som niekoho kto by mi prejavoval lasku neponizoval by ma bol by pri mne aj v tazkych chvilach a hlavne aby to nebolo dalsie dieta ukryte v chlapskom tele. Ludia naokolo sa sice snazia so mnou zblizit vraj je so mnou sranda som mila a bla bla. Ale ja od seba kazdeho odhanam. Moji rodicia ma maju na haku spravaju sa ku mne ako k handre ani teosku nerespektuju to zme mam nejake problemy. Viackrat som sa liecila na depresie ale mam pocit zme to neprejde pokial neodidem z domu. No to je tazke aj ked som sa o to snazila nasetrila som si nasi mi vzali peniaze bud na alkohol alebo aby otec mohol hadzat do automatov. Uz som zufala nechcem byt do konca zivota bez priatela mam aj strach pretoze ked si niekoho najdem nasi mi ho zakazuju zavru ma doma a nikam ma nepustia co vzdy ten vztah ukonci. Mate nejake rady? Nemam kam ist setri sa mi iba tazko kedze mi vzdy tie peniaze vezmu. Uz sa stalo ze som si aj siahla na zivot no ja sa nechcem zabit chcem iba vykorculovat z tejto zlej situacie a mat konecne plnohodnotny vztah s opacnym pohlavim. Velmi by ma potesili vase nazory dakujem vam.
Sarka
Som divna?
To, že od seba odháňaš ľudí len preto, že si mala zlé detstvo a tvoj vzťah s rodičmi (matkou) nie je najidealnejší, svedčí o tom, že na nízkej inteligenčnej úrovni budeš asi aj ty sama.
Necakam od nikoho nejake doprosovanie, taktiez nemam pocit ze sa spravam ako pubertiacka. Snazim sa ist za svojim presla som si vela vecami viem sa o seba postarat no mam problem verit ludom a muzov sa na zaklade svojich skusenosti bojim. Preto by som si rada precitala par rad ako sa tomuto strachu postavit nie reci ze sa spravam ako pubertiacka. Byvala som uz aj sama vtedy mi bolo fajn ale ked moj otec tak zbil mamu ze ostala. nemocnici misela som sa vratit spat pretoze sa nemal kto postarat o moju malu sestru (ma 6 rokov). Nechcel si ju k sebe nikto vziat ja sa iba bojim ze skoncim ako moja mama pri chlapovi ktory ma bude pit predrbe vsetky peniaze a bude chodit za inymi zenami. Chcem vediet co by mi pomohlo k tomu viac verit ludom pretoze v dnesnej dobe je vela hajzloch s nulovou intelektualnou urovnou. Ale tesi ma ze si na zaklade par riadkov vyzistil ze sa spravam ako 13-14 rocna pubertiacka.
Je na čase dospieť a správať sa ako dospelá žena, nie ako 13-14 ročná puberťáčka. Nikto sa ti nebude večne doprosovať, ani muži, tvoja telesná schránka zostárne a už si ani neškrtneš. Tak ako ja, až na to, že nie ani tak mojou vinou.
