Chcem sa vyrozprávať. Som flegmatik, ale aj ja mam toho dosť. Moja mama sa tie strašne rýchlo vytočiť. Aj pre úplnú maličkosť. Nie, nemám pubertu, som už dospelá.
Napr. Chcela, aby som jej kúpila čokoládu s orieškami. Nemali však presne takú značku, tak som kúpila inú s orieškami. Výkričala sa na mňa, akoby som tu čokoládu ukradla.
Toto trvá už od detstva. Pamätám si, že mi napr. nechutil petržlen. Ale nútila ho ma jesť so slovami, nech ju aspoň raz počúvam. Sestra jej zvyčajne liezla do zadku, tak mala ako-tak pokoj. Ale kríky počúvala tiež. Pritom s otcom bolo v pohode, on je srandista, ten sa po mnou aj viac hral.
Kým chodila do práce, bolo to ešte ako tak. Teraz išla na dôchodok a keď prídem na pár dní k rodičom, krik je ešte častejšie. Ju vytoči každá maličkosť a hneď kričí.
Keď niečo robím, iba kritizuje, komentuje, ale nepomôže. Zato otec áno, hoci občas tiež komentuje, ten mi pomáha. Mama ma málokedy za niečo pochváli. Až keď sa jej sama pochválim, tak odpovie, že to je dobre.
Keď ju upozorníme na jej správanie, opäť dostaneme krik, že sme sa proti nej spikli. A potom ju to prejde a snaží sa správať milo, ale my už len bez slova sedíme. Akurát sestra sa jej stále líška.
Už odmalaaj teraz, keď sa mi s ňou sníva, tak to nie sú milé sny s mamou. Sú to sny, kde mi mama robí zle, napr. ma štípe do rúk alebo mi vyhadzuje obľúbené veci.
