Snazim sa byt dobrym clovekom. Davat svojmu okoliu vsetko, co im chyba. Mala som vztah s osobou, ktoru vnimam ako osudovu, no nevysiel. Dala som vo vztahu zo seba vsetko. Otvorenejsia a uprimnejsia som v zivote nebola, zrejme uz ani nebudem. Pretoze som verila, ze tento jee ten, ktory bude trvat do konca zivotov. Bolo tam kvantum lasky, pochopenia, dovery, uprimnosti a predsa len to nevyslo kvoli praktickym aj nepraktickym prekazkam.
Osoba, s ktorou to skoncilo ma vytiahla z psychickeho dna. Zachranila ma pred zatrpknutostou, pesimizmom, stratou vole zit, vniesla mi do zivota svetlo a radost.
A teraz, ked tu nie je, mam pocit, ze to nezvladam.
Nevladzem zit zivot, v ktorom dlhodobo davam zo seba dobro, v ktorom sa snazim nikomu neublizovat, snazim sa mat ku vsetkemu pozitivny pristup a konci to sklamanim, bolestou, stratou niekoho, koho nejde nahradit. Davam zivotu vela a vracia mi len podkopavanie noh. Ja uz skutocne nevladzem, uz ani neviem, ako sa s bolestou mam vysporiadavat, pretoze jej bolo tolko, ze mi pride, ze mam cely zivot trpiet. Stale ked pride svetla chvila dufam, ze teraz sa to lepsi, ze uz bude dobre. Neprejde ani par dni a som opat na dne, s uzkostami, horuckami, triaskou, placom, zachvatmi paniky, nechutou zit. Co mam robit?
Sklamania
kafe mozno nie ale sa mi zda ze si teraz vedla. On ju vytiahol z depresie bla bla akoze uplne mi to tak pride ako keby to bol ten typ co ma stale nejaky problem a asi ju jej priatel drzal nad vodou. Po case ho to prestalo bavit lebo ho tahala dole a tak sa jej zbavil. Min. z toho co pozorujem v okoli mi toto pride ako najpravdepodobnejsi scenar. Vobec mi zakladatelka nepride ako niekto kto sa obetovava.
Ja zase ludom viem davat lasku len,ked oni mi jej davaju viac. Tiez dlhodobo nanic.
ty yo! toto je uplna klasika. clovek co sa ide roztrhat pre druhych sa divi, preco je vyflusnuty, na dne, citi sa na prd a ma v zivote houno.
"davam zivotu vela" "davam svojmu okoliu vsetko" "dlhodobo davam zo seba dobro" - a teba nikdy nenapadlo, ze potrebujes aj BRAT? ze potrebujes doplnat nieco v sebe? lebo ked si prazdna (bez svetla a radosti), smutna, cokolvek co urobis je nic. a preto ti aj zivot to nic vracia. ano, na chvilu mozes zazit nieco "svetle" ale neudrzis to dlho, lebo vo svojom vnutri pestujes tmu. a v zivote pritahujes iba to, co mas/nemas vo svojom vnutri.
ty sa NEmas starat IBA o svoje okolie ale AJ o seba! co urobi radost TEBE, co ta nadchne, travit cas s ludmi a na miestach kde sa citis fajn a uvolnena, kde cerpas energiu - tanec, priroda, spev... - mas naplnat svoje srdce radostou. ked ho dostatocne zohrejes, mas vo svojom vnutri svetlo a radost cokolvek co urobis druhym ma obrovsku cenu a vtedy ti zivot to cenne aj vracia.
ty si teraz ako auto s prazdnou nadrzou a vypnutym motorom a divis sa, ze si sa nikde nedostala. mackas plyn, spojku presne tak ako vsetci ostatni, dokonca robis namahavejsie, tlacis auto ako blazon a presla si 500m, ked ostatny prejdu 5.000km uplne bez namahy. potrebujes natankovat (naplnit svoje vnutro), nastartovat (uzivat si zivot, tesit sa z toho co mas) a chod kde chces, kde sa ti to paci (ujasni si co by si rada mat/zazit/vidiet, ak na to myslis s radostou, dosiahnes to. ak po niecom tuzis zufalo, bud to nedosiahnes vobec, alebo len na kratky cas ). pestuj v sebe svetlo, radost, venuj sa aktivitam ktore ta nabudia, stretavaj sa s ludmi s ktorymi si rozumies, zacni byt vdacna za vodu, jedlo, ze vidis, dakovat denne za veci co ta potesia. mas kopu volneho casu ktory mozes preflakat alebo vyuzit tak ako sa ti paci. staraj sa o seba s takou uctou akoby to bol niekto druhy. tak este vela frajerov a radosti zo zivota :) ides. das to. a ak nie, tak umries smutna a zatrpknuta, je tam toho.
No tak zmeň uhol pohľadu. Mohol ti dať ten partner veľa ale tu sa ukazuje ako si na ňom bola veľmi závislá keď bez neho teraz nevieš žiť. Nauč sa hľadať šťastie v sebe a nie v prchavých veciach, chvilach, vzťahoch. Nič netrvá večne. A ako bolo spomenuté, niekto nemal v živote ani ten vzťah, tak si teraz nauč vážiť samu seba, nájdi sa v svojej samote, váz si zdravie, rodinu... Ľahko sa to vraví, ale chce to čas, a až keď budes vyrovnaná, sama so sebou, s okolím, odpustis si, vtedy ti príde do života ten pravý, nie taký čo ti ukáže čo je šťastie ale taký ktorý uvidí že dokážeš byť šťastná bez ohľadu na to či je všetko v živote fajn alebo nie. Život nieje vždy len pekný, musia byť aj horšie chvíle aby nás robili silnejsimi. Prekážky v živote sú čoraz tazsie- ale nieje to nič čo by sme nezvládli, to len znamená že sme čím ďalej tým silnejší. Znie to ako klišé ale čím skôr toto pochopíš tým lepšie pre teba. Veľa šťastia
Mala si vztah.
Nebud tak brutalne sebecka.
Niektori nemali ani to.
