Mama mi nadáva, je to normálne?

beštia, sviňa, suka, špina, diabol v ľudskej koži, zmija, krava, p*ča, pi*isko, k*rva... 10 rokov nepočúvam nič iné, mojím menom mi povie, len keď niečo potrebuje. Keď počujem na verejnosti niekoho nadávať, nemôžem to počúvať, utekám preč. Je to ako keby niekto nadával do ľudských mien, nadávky mi prídu normálne a nie niečo, čo by sa nemalo používať. Ja som zásadne proti nim, nepoužívam ich, ale vždy mi je to všetko tak veľmi ľúto. Pred 3 rokmi, keď som si v januári nedala na hlavu čiapku, zatvorila ma na záchod, bez večere do miestnosti meter x meter (doslova). Chcela som sa s ňou porozprávať, čo jej vadí, ona chytila amok, začala po mne hádzať nábytok, že teraz to tu obe skončíme, takto to vraj ja chcem, že ma zabije a ona skočí z okna... Musela som na seba kydať, vo všetkom s ňou súhlasiť a nakoniec ju objať, len aby sa upokojila. Odvtedy mamu nemám. 3 roky ma nikto neobjal, lebo jej sa vyhýbam. Vtedy to veľmi bolelo a nedokážem k nej ešte niečo pekné cítiť. Snažím sa jej vo všetkom vyhovieť, no všetko čo urobím, je automaticky zle, keď nič nerobím ešte horšie. Denno denne mi vraví aká som nula, hovno, ktoré nikdy nič nedokázalo a ani nedokáže. Zhadzuje ma na verejnosti, pred ľuďmi rozpráva, že ju šikanujem, týram, že je zo mňa zničená, unavená. Robí zo seba obeť, potrebuje pozornosť, aby ju celý svet ľutoval. Nikdy ma v ničom nepodporila, nepovzbudila, nepovedala "máš na to, dokážeš to, ľúbim ťa, si pekná,.." Zničila mi všetky kamarátstva, nikoho nemám, pred všetkými ma zhovadí, nikto ma nemá rád. Nemôžem byť doma šťastná, keď ona má zlý deň. Nemôžem sa usmievať, lebo hneď ma naháňa s metlou po dome a dáva mi nezmyselné ultimáta (ak sa jej neprestanem vysmievať, poletím z domu, zruší mi trvalý pobyt, budem bezdomovec). Vraj mi zničí život presne tak, ako som ho ja zničila jej. Vo všetkom ma so sebou porovnáva. Nemohla som ísť na vysnívanú strednú školu, musela som ísť tým smerom, aký študovala ona. Núti ma urobiť si nadstavbu na tej príšernej strednej, vraj ak budem pracovať, musím jej platiť za všetko. Nesmiem mať priateľa, každý je škaredý, úchylný, každý ma chce znásilniť a zabiť. Tak veľmi túžim po tom, aby ma mal niekto rád. Aby ma silno objal a povedal, že všetko bude v poriadku. Aby som mala s kým ísť von a nerevala zavretá doma. Akonáhle je na mňa niekto milý (učiteľka, lekárka...), povzbudí ma, pohladí, mám zimomriavky. Je to taký zvláštny pocit, niečo krásne, čoho by som chcela viac. Ale zvykla som si aj na rozbitý nos a modriny. Otec zomrel (asi to s ňou už tiež nedával) a ja nemám kam ísť. Myslíte, že to raz skončí? Skôr ako úplne zošaliem? :( Vôbec neviem, čo by mala robiť skutočná mama, ako funguje rodina. Vždy som si všetko vybavovala sama, nikdy so mnou nikdy nebola (napríklad pohotovosť, alebo vyšetrenia, ktorých som sa veľmi bála). Neviem čo zo mňa vyrastie...