Dobry den. Mam strasny problem. Mam neskutocnu uzkost a strach z toho, ze cely zivot budem trpiet. Neviem odkial to pochadza, mam to tak uz od mala. Strach z toho ze bud budem stale v bolestiach alebo ze budem mat neprijemne pocity po cely cas svojho zivota (vysvetlim postupne)
Mam diagnostikovanu obsedantno- kompulzivnu poruchu. Najprv som sa strasne bala o mamu, ze sa jej nieco stane, potom ze sa stane nieco mne a mojim blizkym ak neurobim niektore svoje ritualy (vsetko som musela niekolkokrat opakovat, pocitat robit vseliaky prikazy mojej mysli, pretoze ak by som to nespravila niekto z mojich blizkych by ukrutne trpel...uz vtedy som sa bala toho utrpenia, pretoze smrti som sa nikdy nebala. to je jedina moja utecha, ze raz pride. sice ani to neni zarucene ze budem mat pokoj.) neskor, som sa zacala bat uz konkretnejsich veci, ale tykalo sa to mna. ze sa napr. udusim (nic som nejedla, bala som sa ze dostanem alergiu a opuchnem a udusim sa) alebo ze sa povraciam, ze ochoriem na nejaku bolestivu chorobu...stale som si umyvala ruky, bala som sa jest napr. zeleninu, nebalene pecivo ze niekto to znecistil a pod. Aj to preslo ale zas prislo nieco ine a horsie. To uz som mala takych 18 rokov. Bala som sa akoby "uveznenia". Ze ma niekto unesie a bude mi ublizovat, to som mala po cely zivot ale teraz uz som vedela preco. Zacala som sa bat o svoje zmysli predovsetkym o ZRAK, ze budem neustale v tme, o to ze nic nebudem pocut a nebudem sa moct hybat, neustale som si to prehravala v hlave ake to je. Myslela na to stale. Zacala som sa pozorovat, najprv zrak. Vsimala som si vsetky zmeny, ci nevidim rozmazane, zablesky, ci neprestavam vidiet, chodila som po vsetkych doktoroch potvrdili ze zrak mam v poriadku prisla ulava - na par minut a bala som sa dalej. Tak to pokracovalo az kym som si neuvedomila ze tym ze sa pozorujem, ma bolia oci, pretoze stale si ich uvedomujem akoby mi zavadzali. Proste som sa necitila bezpecne v tele. Prislo mi strasne zranitelne ze staci raz sa pichnut do okna a pod, a je koniec.Aj prudke pohyby som sa bala robit, atd. Takto som to mala postupne aj s tym, ze ochrniem. Bala som sa ze si zlomim stavce, nevedela som si ani poriadne sadnut uvolnena, aby som si ich neposkodila. No a potom to prislo. Bolesti. Neboli to vymyslene ani somaticke, zacala som si ich vytvarat. Zacalo ma ukrutne trhat a boliet v tej casti tela, na ktoru som myslela. Mala som nutkanie stale nieco s tymi svalmi robit, hybat sa, zacalo ma v nich sialene trhat alebo tlacit alebo inak boliet. Ked sa sustredim na oci strasne ma bolia ocne svaly, sklbe mi v nich, ked na hlavu tak mam nutkanie robit nieco zo svalmi v tej casti hlavy, kde mam migrenu, lebo mi tu bolest spustaju. Ked chrbat alebo nohy, mam pocit akoby sa mi lamali, presne take bodave bolesti mam. Dost ma boli aj zahlavie, take tlaky akoby mi to hlavu chcelo rozvdrvit. Niekedy su to zas neprijmne pocity, napr. sucho v hrdle, skriabanie, palenie v ustach, v ociach, hocikde. A nikdy nemam pokoj. Stale, stale, nech robim co robit, dokonca sa na to budem niekedy aj zo spanku, je to prva myslienka ktora ma napadne ked sa zobudim a ja viem,ze toho co som sa bala sa stalo realitou - budem cely zivot v bolestiach a utrpeni. Uz niekolko dni ma ukrutne boli hlava, neustale. Snazim sa zamestnat hocicim, nepomaha. Dokonca uz ani do prace nemozem lebo by som sa nedokazala na nic sustredit. Znicila som sa a to totalne. Doteraz som mala take stavy, ze ked prisli bolesti den alebo dva- vzdy do tych tri dni presli a potom som mala chvilu pokoj. Ked som to prekonala strasne som sa citila stastna, ze to viem ovladat. Ale teraz to nejako neprechadza. Moja nadej su uz len asi silne AD, elektrosoky a zavriet do psychiatrie, ale to ja naprezijem. Dovod, preco som nebrala lieky bol strach z ved. ucinkov zacalo mi v nich piskat v usiach a ked som si precitala ze niektori ludia sa z toho zabili, mala som dost. Ja som totiz najslabsi clovek na tejto planete, neni dovod ked to silnejsi ako ja nevydrzali, aby som to vydrzala ja.
Moja mama ma strasne lubi. Takze som milovana. Ale uz aj ona ma toho dost. Nedava to. Chcem sa zabit, ale nie je to take jednoduche, lebo ja sa VSETKEHO STRASNE bojim. Okrem smrti. Ale nedokazem sa zabit, ja sa ani NECHCEM, lebo ked som v poriadku zivot ma strasne bavi. Pred nejakym casom prisla do mojho zivota laska, ale ja by som bola asi len na pritaz vo vztahu. Neviem ci mam to vsetko nechat tak a skoncit to, alebo pokracovat este chvilu...
Je mi jasne ze bez liekov to uz teraz nepojde, ale neviem ci to bude stacit...
Dakujem za precitanie.
Neznesitelné bolesti zo strachu a úzkosti
Ďakujem že ste mi napísala detaily.
1. opakujte si ráno: Mám sa rada, nikoho a ničoho sa nebojím !
(tiež si to opakujte v uvedené kritické chvíľe)
2. matka by mala v súčastnosti úprimne oľutovať svoj obávaný postoj k plodu počas rizikového tehotenstva v minulosti ! (tým zneguje jej negatívnu informáciu generovanú počas tehotenstva, ktorú máte prenesenú a zakotvenú v podvedomí/pamäti od nej).
Vaše problémy mohla umocniť aj choroba starého rodiča z následkami z cukrovky, čo bola silná emocionálna záležitosť pre celú rodinu a okolie aj keď Vy ako malá ste túto udalosť priamo nevnímala ale mohla sa preniesť na Vás z vonkajšieho prostredia
neverbálnym (psychickým prenosom energie z členov rodiny).
Od kedy nebývate z Vašim biologickým otcom , resp rozvod bol pre Vašim 3 rokom života ?
PODOBNÝ PRÍPAD SOM RIEŚIL TENTO MESIAC KEĎ SI MATKA V TEHOTENSTVE PRIALA MAŤ DRUHÉ DIEŤA DCÉRU. JEJ INFORMÁCIA SA V PLODE ZAKOTVILA A PO NARODENÍ SA ZHMOTNILA DO CHOVANIA CHLAPCA TAK, ŽE NENÁVIDEL A BIL ŽENY, OKREM BLÍZKEJ RODINY (mama, stará mama).
Going, vysvetli mi prosim, kde si vystudoval titul LEKARSKY INZINIER. Znie mi to trosku podivno, tak sa pytam....
Hej viem ze je to problem hlavy a nie svalov.
- nie, byvam len s mamou, rodicia su rozvedeni
- iba nevlastnych surodencov, nebyvam s nimi a obaja su zdravi
- mama mala normálny pôrod, ale bola celý čas na rizikovom keď ma čakala lebo hrozila že potratí a hej bála sa o mňa vždy dosť a máme vzťah medzi sebou veľmi silný, tam som aj písala že ako malá som mala strašný strach o ňu a pod, veľmi som bola na ňu navyknutá
- neviem o nikom z rodiny že by mal psych. problémy okrem mňa
potom ma ešte napadlo že ako malá som vyrastala v dome s mamou a starými rodičmi no a môj dedko mal silnú cukrovku a skončil tak, že mu boli amputované obidve nohy a úplne oslepol a ako malé dieťa som to asi neprežívala až tak ale podvedome zrejme ...
čo sa týka tých bolestí, mne to príde ako zlozvyk, ktorý v podstate len veľmi ťažko viem vedome ovládať, to nutkanie s tými svalmi niečo robiť je veľmi silné keď to príde, ale tik ako taký to nie je, lebo keď na to nemyslím tak vôbec nemám žiadne bolesti....ani to nevidno ze to robím...to trhanie svalov nie sú viditeľné zášklby, iba cítim v nich bolesť
Hlava/mozok riadi všetko. Tie nehmotné podnety Vám idú z hlavy,
ktoré to spúšťajú. Primárne zo svalmi a časťami tela to nemá nič spoločné.
To čo zažívate má stúpajúcu tendenciu.
To neznamená, že keď si z detstva nič nepamätáte, že ste niečo neprežila ako dieťa a preto to môžte mať stále v podvedomí /pamäti.
Preto napr. pri narodení priložia dieťa k matke, dieťa to vníma a pod..
Ešte, ak chcete mi môžte odpovedať na otázky:
- máte matku aj otca a bývate spolu ?
- máte súrodenca, ak áno je zdravý ?
- aký mala matka pôrod ?
- má niekto v rodine príznaky fóbie ?
Je možné, že ten stupňujúci strach niekto v rodine napr. matka psychicky vyžaruje v inej súvislosti. Býva to často keď napríklad chorá matka ktorá má zdravotné - psychické problémy, spí s dieťaťom a dieťa z toho ochorie (psychické vyžarovanie).
Vždy je najsilnejšie prepojenie dieťa - matka.
Táto informácia sa mohla u Vás informačne tiež zakotviť, ešte počas tehotenstva matky, z myšlienok matky napr. keby sa o Vás bála alebo zaživala podobné negatívne emócie zrkadlovo v minulosti ako Vy.
Tá informácia od niekade proste prišla. Každá akcia vyvolá
v prírode rovnako veľkú reakciu a to platí aj v nehmotných veciach .
A. Ž.
lek. ing, parapsychológ,
psychotronik, hypnoterapeut
No ja tabletky uzivat nechcem, strasne som sa im vyhybala ked som citala ako skoncili niektori ludia po brani antidepresiv, ale je to silnejsie ako ja a teraz je ot uz tak zle, ze mi je to jedno. chcem len aby to preslo a keby mi mali tabletky alebo hocico ine pomoct, tak nevaham.
ale ja by som skor nieco, co nema tolko neziaducich ucinkov a nevyzaduje pobyt na psychiatrii. ale ked si dam napr. neurol tak nema na mna ziaden ucinok. tak nie som si ista ani tym uz.
neviem odkial tie problemy prisli tak ako pisem v uvodnom prispevku, uz od narodenia mam taketo problemy, ako si pamatam ze som (3-4roky uz som mala uzkosti a strachy a neviem z coho) len je to stale horsie a horsie az na nevydrzanie v poslednej dobe. Tieto bolesti mam uz vyse roka. Takze uz to nie je iracionalny strach ale strach z toho, ze ma to zase zacne boliet. Niekedy sa mi to podari a prestane to, vtedy som najstatejsi clovek na svete, fakt. Nic viac nepotrebujem len aby som tie bolesti nemala, som az v extaze doslova. Ale ked nie, tak mi je na zabitie. Teraz uz piaty den neprestajne ma boli hlava a to je velmi zle. doslova prezivam. bojim sa ze to neprestane alebo ze to bude trvat velmi dlho.
ono to funguje tak, ze pride ten strach a ja sa zamieram na nejaku cast tela, teda na hlavu dost casto - a zacne ma v nej trhat. takze ten strach to vyvolava.
To čo Vám to spúšťa je iracionálny strach zo všetkého a
pochybnosti sú naši najväčší zradcovia.
Tieto dve veci by bolo dobre si uvedomiť.
Myslím si že vaša úvaha o užívaní tabletiek je správna.
Tabletky by Vám prejavy len utmili a raz by to mohlo vyfučať/vybuchnúť ako para z tlakového hrnca s tým najhorším koncom.
Od kedy evidujete resp. Vaše okolie tieto príznaky ?
Myslíte si, že to pred tým spustila neaká životná situácia/
nespracovaná negatívna emócia ?
Keď sa ráno prebudíte opakujte si: Nemám strach z nikoho
a z ničoho !
A. Ž.
lek. ing, parapsychológ,
psychotronik, hypnoterapeut
Nedokazem nemysliet na to, prave preto si myslim ze si sama s tymi myslienkami neporadim. A ja trpiet nechcem lebo som doteraz stale. Mavam silne migreny, ze aj zvraciam, ale to mi nevadi, lebo viem ze ta bolest prejde. Ale nechcem sa zmierit s tym ze budem trpiet cely zivot to sa radsej zabijem.
Neviem k comu bol ten prispevok, uvedomila som si ze som j*bnuta ale nepreslo to.
Mam priatela, aj kamaratov. A v tejto teme vobec toto neriesim. a viem ze som zdrava...az na mozog, takze sa na choroby nevyhovaram
Akoze nechcem byt zly ale v tvojom pripade si treba uvedomit jendu zasadnu vec a vsetko sa zlepsi. Uvedom si ze si proste j*bnuta na hlavu, ze nemas priatel kvoli vlastnej hluposti, ze nemas frajera len a len kvoli sebe. Jednoducha si pr*jebana. A toto je svata pravda co ti pisem, netreba ti lieky, musis si uvedomit ze vsetkemu na vine su tvoje sproste myslienky ktore nemaju opodstatnenie. Nevyhovaraj sa na choroby a podobne veci. Uvedom si toto a snaz sa byt normalna a vsetko bude Ok
ahoj, skús si to nevšímať, viem, je to ťažké, no postupne sa z toho dostaneš. Zvykni si na to, že to ignoruješ. Pozri sa na to logicky, napáda ťa to cez tvoj strach. A ako poraziť strach? :) Predsa tak, že mu budeš čeliť. Čiže nevšímaj si ich, oni prejdú. A čo sa týka toho utrpenia, ber to ako prirodzenú súčasť života, nemaj z toho prehnaný strach :) Pozri, mňa teraz bolí hlava :D
Ahoj dakujem. No ja sa nechcem zabit ale toto co prezivam je peklo, takto nechcem zit, takze ak to neprejde ine mi nezostava ja viac trpiet nechcem. V utorok idem ku psychiatrovi a spytam sa. Mam lieky teraz vysadene kvoli ved. ucinkom. Asi najprv predpise lieky az potom elektrosoky, ale bojim sa toho strasne. Hlavne hospitalizacii ja to neprezijem, ja mam dost ked sedim v cakarni u psychiatra.
