Neznesitelné bolesti zo strachu a úzkosti

Dobry den. Mam strasny problem. Mam neskutocnu uzkost a strach z toho, ze cely zivot budem trpiet. Neviem odkial to pochadza, mam to tak uz od mala. Strach z toho ze bud budem stale v bolestiach alebo ze budem mat neprijemne pocity po cely cas svojho zivota (vysvetlim postupne)
Mam diagnostikovanu obsedantno- kompulzivnu poruchu. Najprv som sa strasne bala o mamu, ze sa jej nieco stane, potom ze sa stane nieco mne a mojim blizkym ak neurobim niektore svoje ritualy (vsetko som musela niekolkokrat opakovat, pocitat robit vseliaky prikazy mojej mysli, pretoze ak by som to nespravila niekto z mojich blizkych by ukrutne trpel...uz vtedy som sa bala toho utrpenia, pretoze smrti som sa nikdy nebala. to je jedina moja utecha, ze raz pride. sice ani to neni zarucene ze budem mat pokoj.) neskor, som sa zacala bat uz konkretnejsich veci, ale tykalo sa to mna. ze sa napr. udusim (nic som nejedla, bala som sa ze dostanem alergiu a opuchnem a udusim sa) alebo ze sa povraciam, ze ochoriem na nejaku bolestivu chorobu...stale som si umyvala ruky, bala som sa jest napr. zeleninu, nebalene pecivo ze niekto to znecistil a pod. Aj to preslo ale zas prislo nieco ine a horsie. To uz som mala takych 18 rokov. Bala som sa akoby "uveznenia". Ze ma niekto unesie a bude mi ublizovat, to som mala po cely zivot ale teraz uz som vedela preco. Zacala som sa bat o svoje zmysli predovsetkym o ZRAK, ze budem neustale v tme, o to ze nic nebudem pocut a nebudem sa moct hybat, neustale som si to prehravala v hlave ake to je. Myslela na to stale. Zacala som sa pozorovat, najprv zrak. Vsimala som si vsetky zmeny, ci nevidim rozmazane, zablesky, ci neprestavam vidiet, chodila som po vsetkych doktoroch potvrdili ze zrak mam v poriadku prisla ulava - na par minut a bala som sa dalej. Tak to pokracovalo az kym som si neuvedomila ze tym ze sa pozorujem, ma bolia oci, pretoze stale si ich uvedomujem akoby mi zavadzali. Proste som sa necitila bezpecne v tele. Prislo mi strasne zranitelne ze staci raz sa pichnut do okna a pod, a je koniec.Aj prudke pohyby som sa bala robit, atd. Takto som to mala postupne aj s tym, ze ochrniem. Bala som sa ze si zlomim stavce, nevedela som si ani poriadne sadnut uvolnena, aby som si ich neposkodila. No a potom to prislo. Bolesti. Neboli to vymyslene ani somaticke, zacala som si ich vytvarat. Zacalo ma ukrutne trhat a boliet v tej casti tela, na ktoru som myslela. Mala som nutkanie stale nieco s tymi svalmi robit, hybat sa, zacalo ma v nich sialene trhat alebo tlacit alebo inak boliet. Ked sa sustredim na oci strasne ma bolia ocne svaly, sklbe mi v nich, ked na hlavu tak mam nutkanie robit nieco zo svalmi v tej casti hlavy, kde mam migrenu, lebo mi tu bolest spustaju. Ked chrbat alebo nohy, mam pocit akoby sa mi lamali, presne take bodave bolesti mam. Dost ma boli aj zahlavie, take tlaky akoby mi to hlavu chcelo rozvdrvit. Niekedy su to zas neprijmne pocity, napr. sucho v hrdle, skriabanie, palenie v ustach, v ociach, hocikde. A nikdy nemam pokoj. Stale, stale, nech robim co robit, dokonca sa na to budem niekedy aj zo spanku, je to prva myslienka ktora ma napadne ked sa zobudim a ja viem,ze toho co som sa bala sa stalo realitou - budem cely zivot v bolestiach a utrpeni. Uz niekolko dni ma ukrutne boli hlava, neustale. Snazim sa zamestnat hocicim, nepomaha. Dokonca uz ani do prace nemozem lebo by som sa nedokazala na nic sustredit. Znicila som sa a to totalne. Doteraz som mala take stavy, ze ked prisli bolesti den alebo dva- vzdy do tych tri dni presli a potom som mala chvilu pokoj. Ked som to prekonala strasne som sa citila stastna, ze to viem ovladat. Ale teraz to nejako neprechadza. Moja nadej su uz len asi silne AD, elektrosoky a zavriet do psychiatrie, ale to ja naprezijem. Dovod, preco som nebrala lieky bol strach z ved. ucinkov zacalo mi v nich piskat v usiach a ked som si precitala ze niektori ludia sa z toho zabili, mala som dost. Ja som totiz najslabsi clovek na tejto planete, neni dovod ked to silnejsi ako ja nevydrzali, aby som to vydrzala ja.
Moja mama ma strasne lubi. Takze som milovana. Ale uz aj ona ma toho dost. Nedava to. Chcem sa zabit, ale nie je to take jednoduche, lebo ja sa VSETKEHO STRASNE bojim. Okrem smrti. Ale nedokazem sa zabit, ja sa ani NECHCEM, lebo ked som v poriadku zivot ma strasne bavi. Pred nejakym casom prisla do mojho zivota laska, ale ja by som bola asi len na pritaz vo vztahu. Neviem ci mam to vsetko nechat tak a skoncit to, alebo pokracovat este chvilu...
Je mi jasne ze bez liekov to uz teraz nepojde, ale neviem ci to bude stacit...
Dakujem za precitanie.