pred asi 7rokmi som ukončila vzťah so svojim bývalým, mala som 18 a bola to taka ta prvá láska, dôvod rozchodu bola jeho nevybúrenost- zistila som že si vypisuje s inou, tak mi hrdosť nedovolila v tom pokračovať ďalej a povedala som dosť. veľmi mi tým vtedy ublizil..... to dievča, ako som sa neskôr dozvedela, ho nepekne vyuzilo, on bol do nej zevraj blázon a nevidel to, po nejakej dobe sa rozišli, v tu dobu som ja mala priateľa ale aj napriek tomu mi vypisoval ako blázon že ako sa pomylil, ako mu to je luto, že mu chyba moja nezistna láska a podobne... reagovala som na to iba ako kamarátka, aj keď v kútiku duše mi srdce poskočilo a stále som k nemu nieco cítila a všetko sa to vo mne ozvalo, ale povedala som si že vtedy mi neskutočne ublížil a nemal problém ma odkopnut, tak by to určite spravil zas kebyže ho omrzim...
problém je, že aj po toľkých rokoch stále nieco k nemu citim, neviem vám presne povedať čo, jednoducho viem že s ním byt nemozem, lebo pri ňom sa citim že mi stále nieco chyba a nie som dosť dobra prenho (ano, mám midraky kvôli tomu že ma odkopol kvôli inej aj teraz), hoci vtedy som ho mohla mat a vyzeral ze sa zmenil a dospel po rokoch, zľakla som sa ze mi zase ublíži ......stale naňho obcas myslím čo robi ako sa ma a keď som zistila že sa zasnubil s terajšou, veľmi ma to ranilo, len nechápem prečo po toľkých rokoch ma to stále drží? nepíšem mu ani nic, keď sa mi obcas ozve a nieco mi pochváli tvarim sa že nic, bežná konverzácia, o mojich citoch určite nic netuší a ani nechcem aby to vedel, len ma zaujíma či to máte aj vy tak s bývalými? že nemôžete úplne zabudnúť? že vám nie je úplne ľahostajný? najradšej by som bola keby mi bol úplne ukradnutý, ale srdcu nerozkazes ako sa hovorí
