Je hrozné si to priznať, ale už to dlho trvá. Viem,že každý vzťah má občas výkyvy a nie vždy sa dá ľúbiť stále a trvácne. Ja ľúbim, partner však už pomenej. Keď sme si spolu začínali pred pár rokmi tak to bolo perfektné skvelé, cítila som obrovskú lásku a nehu aj som mu to videla na tvári. Všetko sa rokmi zmenilo, ja už necítim lásku. Cítim sa veľmi sama a opustene,a to ešte prosím pekne ani pred Bohom sme si nič nesľúbili. Iba sme si tak raz v jednom gréckokatolíckom chráme v Aténach sľúbili lásku,ale nič oficiálne. No pre mňa má aj to hodnotu. Preňho zjavne nie.
Pán Boh nám ešte nepožehnal, deti nemáme. Ja ho ľúbim, no cítim, že jeho láska vyschla a vychladla,ako studňa.
Neprežívam lásku ako z filmov, ale prežívala som ju. Vtedy som aj bola šťastná, v súčasnosti ma nič nenapĺňa, cítim sa choro, unavene, mám všetkého plné zuby. S partnerom som sa o tejto téme zhovárala je to bezpredmetné. Nič nepovie, alebo sa tvári, že sa ho netýka. Prípadne zmení tému,alebo odíde. K ničomu som sa nedopátrala.
Kedysi mi vravel, že ma ľúbi každý deň aspoň raz, potom aspoň každý týždeň, potom vždy iba pri milovaní. A teraz mi to nepovie,ani neviem. Už ani pri tom milovaní. Som teda opustená a sama. Aj keď som s ním cítim sa sama. Partner je čoraz nervóznejší,a mám aj pocit, že si kompenzuje na mne svoje boliestky. Nie som bez viny, ale kto je? Ani on. ....a to sľuboval, že ma nikdy neprestane milovať.
Keď sa ho spýtam, či ma ľúbi iba povie, že áno,alebo ostane ticho. Nie je s ním dobrá reč. Druhú partnerku je nepravdepodobné, že by mal. To by som hádam vycítila. Musí mať veľmi dobrúnáladu, musím mu navariť neviem koľko druhov večere, a spraviť pekný deň,alebo výlet, aby mi povedal, že ma ľúbi. Aj to iba asi z povinnosti. Pritom máme iba 28 :( To takto už bude donekonečná?
