Zdravim, mam otazku, totiz viac otazok, vsimol som si tu na tomto fore ale vsak aj v realnom zivote medzi znamymi ze vela mladych ludia cca od 20 do 40 rokov pretrvava v nefujngujucom ci zle fungujucom vztahu.
Pytam sa, preco?
Preco ked s niekym si uz nerozumiem, niesom s nim v tom vztahu stastny, citim sa nervozny, podrazdeny, zlostny, frustrovany, nastvany, deprimovany, neuspokojovany... atd. tak stale nemam odvahu vstat a povedat JE KONIEC!
Uz ma tento vztah dlhu dobu nerobi stastnym, neprinasa mi radost zo zivota, neuspokojuje ma, necitim v spolocnosti danej osoby, radost, stastie, spokojnost, pokoj, optimizmus atd.
Mam kamosku, ma nieco po tridstiatke, povedal by som ze nasilu bola dotlacena do vztahu s muzom s ktorym ani vlastne vztah mat nechcela preto aky je, nesplnal jej kriteria ktore si u muzov vazi, je to pijan, lenivec, fajciar, nadava a manipulant ktory ma v tom vztahu navrh a ona sa len podriaduje a nema v nom vlastny nazor. Raz sa mi aj mojej priatelke zdoverila ze ona s nim do vztahu ani nechcela ist. Proste jej spravanim a svojim zivot. stylom nevyhovoval. Ale nakoniec sa dala s nim dokopy na jeho naliehanie. Teraz ju poziadal o ruku, pritom chodia spolu len nieco vyse roka, samozrejme suhlasila ved ako inak, vsetko co povie tak ona len pritakava, poslusna bez vlastneho nazoru. Pritom dospela zena po tridsiatke ale sebavedomie ako dvadsatrocna...ts..
Vidiet ze je v tom vztahu pritisnuta k muru, nevidiet na nej radost z lasky, stastie, je zamyslena, vazna, smutna by som povedal, nejde z nej energia zivota ako normalne zo zamilovaneho cloveka, je cela taka zbrzdena, neuvolnena, stiesnena. A predsa aj ked sama citi ze ju tento vztah stastnu nerobi a robi len to co jej ten jej frajer povie a ako rozhodne on tak napriek tomu v tom vztahu nadalej ostava a dokonca skonci v manzelskom chomute s grobianom ktoreho niekde v kutiku duse ani nechce. A preco? Jednoduche vysvetlenie, dievca bolo naucene pocuvat, nemat vlastny nazor, a mozno aj pod natlakom okolia uz jej biju biologicke hodiny tak uz je lepsie taky ako nijaky.
To je len jeden priklad z mojho okolia. A ja sa pytam, preco ludia tu na slovensku casto nemaju odvahu odist z stastim nenaplneneho vztahu a radsej zostavaju s niekym koho ani velmi nemiluju ci mozno aj miluju ale dotycna osoba si ich nevazi ako by si zasluzili?
Preco ludia maju tak malo odvahy nieco zmenit a urobit prvy krok?
Lebo sa boja? Tak strasne sa boja ze uz si nikoho nenajdu? Su tak ustrachani ze akykolvek krok sa neodvazia urobit? Tak radsej vztah ktory stoji za prd a partner si robi to co chce? Vztah kde jeden ma navrch nez ja? Vztah len preto lebo na mna tlaci okolie ze musis mat vztah?
Co je toto za myslenie? Takyto ludia su potom nesvojpravne bytosti ktore nedokazu same rozhodovat o svojom zivote a robia len to co od nich kvazi vyzaduje okolie!
Tak s Panom Bohom ak coraz viac mladych ludi takto premysla....
Téma dnešnej doby...Prečo ľudia zostávajú v nefungujúcich vzťahoch?
Pretože človek chce niekoho mať. Pretože je lepšie ísť domov k niekomu ako byť sám. Zažila som to isté... vedela som, že to nie je dobrý vzťah - že je toxický a zničujúci ale vždy som si hovorila "radšej s ním ako byť sama..." Teraz viem, že je to monumentálna blbosť, pretože napríklad mne sa podarilo nájsť si fakt doknalého muža cez zoznamku (www.ocity.net, www.dating.cz) :D a pritom som tam vzťah ani nehľadala...
Ale človeku, ktorý nezažil taký skvelý vzťah, dobrého muža to nevysvetlíš. Ale je pravda, že mne pomohli kamaráti.. až po vete "vzdávam to, komu neni rady, tomu neni pomoci", som si povedala, že asi mi naozaj chcú dobre a otvorila som oči. Treba mať okolo seba dobrých ľudí, ktorí nám "nakopnú riť" keď to potrebujeme....
Kafe, pekne pises a pravdivo :) Ono samozrejme nemozeme vsetko brat iba cierno alebo bielo, ale prave vo vztahoch akoby ludia vsetko sli bud jednym alebo druhym smerom, ziadna zlata stredna cesta :)
Tyti, pozri sa čo napísala To 222: "Mna ked si nevazil som odisla kade lahsie. :-D mala som uz viac vztahov a vzdy som bola ta co som odisla :-)" - mala jeden vzťah za druhým, asi rovnako "kvalitné", ked zakaždým z nich odišla. Teraz, kto je väčší idiot? Kto zostáva v jednom nefunkčnom vzťahu alebo kto má tých nefunkčných vzťahov xy? Pre mňa je to jedno a to isté. Ani jeden neni múdrejší, odvážnejší, či lepší, jeden mokne na daždi a druhý pod odkvapom. Obaja robia tú istú chybu, akurát jeden ju opakuje stále dookola s xy partnermi a ten druhý len pri jednom partnerovi. A riešenie neni vymeniť partnera, ani čakať na zázrak. No a teraz tie kráásne bla-bla-bla keci - človek by mal vedieť čo chce, ujasniť si to v hrubých rysoch, vedieť čo ponúka (aký typ človeka, aký životný štýl chce žiť) a to si držať vo svojom vnútri. Ked dokáže uveriť tomu, že môže dostať to, čo sa mu páči, bud si konečne nájde vhodného partnera alebo jeho súčasný partner im dokáže dať to, čo vo vzťahu chce mať. Lenže ľudia po vzťahu ale i vo vzťahu obyčajne kydajú na toho druhého a venujú pozornosť tomu čo NEchcú, čo im vadí, čo rozčuľuje. A presne to aj majú a ono to "rastie" potom.
Mala som vzťah, kde som chcela od chlapa úplne primitívne drobnosti. Ked sme sa spoznali, mi padla sánka, lebo mal všetky vlastnosti aké som od chlapa chcela. Až na tie drobnosti, ktoré ma ani nenapadli, lebo ich považujem za samozrejmú súčasť vzťahu. Mne to strašne chýbalo a rozchádzať sa kvôli malým, nepodstatným veciam som nechcela. Až sa so mnou rozišiel on, lebo to bral ako vyrypovanie a neustále sťažovanie z mojej strany. Typovo sme boli dosť rozdielny (on unavený z práce chcel oddychovať, ja som potrebovala aktívne využívať voľný čas, ale celý vzťah som sa mu prispôsobovala, mne s ním bolo dobre). Vedela som teoreticky, že všetko čo chcem, môžem dostať AJ od tohto chlapa. No ale niekedy to dopadne tak, že to zažijem proste s niekym iným.
Najväčšia sranda je, že 3 mesiace po rozchode som náhodne spoznala týpka, zase skvelý, šikovný, praštený ako ja, sympatie na oboch stranách... po čase zas vidím, že ma zraňuje rovnakými drobnosťami ako bývalý. Proste sa opakuje to isté, čo som zažívala vo vzťahu. Našťastie tu sme sa ešte len oťukávali. A viem, že kým nezmením niečo v sebe, každý ďalší vzťah ma bude zraňovať presne v tej veci ktorú strašne túžim zažívať.
Vraj to funguje v živote tak, že ľudí, ktorých stretávame a aj to ako sa k nám správajú - to záleží od nás, od nášho nastavenia v podvedomí. A mne sa stalo toľko fantastických "náhod", stretla som úžasných týpkov, že tomu proste verím a učím sa s tým pracovať vo svoj prospech. V niečom to ide samo od seba a v tej oblasti vzťahovej to nie a nie ísť :D to nevadí, viem, že aj vzťahová oblasť sa "nakazí" a pohne želaným smerom.
Howling, preco byt po rozchode z nefunkcneho vztahu, v mnohych ludoch vyvolava pocit "ostanem navzdy sam"? Preboha preco? :) To ked sa rozidem, lebo je zly vztah a nemienim cakat, ci sa nieco zmeni, tak som hned hrdy a idem byt sam do konca zivota? Ved to je utopia :D Potom sa naozaj necudujem, ak radsej ludia zostanu v nefunkcnom vztahu, aby nahodou "neboli do konca zivota sami". To vam kto kde povedal, ze to takto musi byt? Kto kedy povedal, ze ak sa niekto rozide, tak hned chce byt "sam do konca zivota"? To su hluposti :) Rok som bola bez vztahu a rozhodne som si vlasy netrhala, ani neskakala z mosta. No ani som nevytrubovala, ako chcem byt sama do konca zivota. Len som sa nesla zrutit zo samoty, lebo byt sam so sebou je uzasna psychohygiena. Ale ak to ma ozaj niekto v hlave nastavene tak, ako pises ty, tak amen tma s ludmi :D :D :D BTW, drzim palce pri liecbe choroby ;))
Ahojte
Netvrdím, že zostávať v nefunkčnom vzťahu je správne riešenie... ale ani to hrdo sa obhajovať ja "zostanem sám navždy", vieš je to každého rozhodnutie, na mojom príklade ja som už slobodný cez 4 roky, nie že by som chcel, ale ex si našla iného. Určitý čas to bolo strašné obdobie, veď ako porozchodové obdobie, potom som začala žiť, cvičiť turistikovať a pod. ale potom ma náhla skolila ťažká choroba, ktorá mi vzala všetko od cvičenia, až po ostatné koníčky a vtedy mi chýbala opora, je to už vyše 2 rokov, čo sa mi život uberá iným smerom ako som chcel, ako jasné už som zmierený s tým, že o moje vášne som prišiel a zostal som sám, ale možno sa raz všetko zmení
No ja to tiez nechapem preco sa nerozidu. Mna ked si nevazil som odisla kade lahsie. :-D mala som uz viac vztahov a vzdy som bola ta co som odisla :-) a urcite by som nezostala vo vztahu kde to nefunguje a v ktorom by som bola len smutna, nestastna. Aky to ma zmysel? :-D ziadny.
mravouka ma v niecom pravdu tak ako aj autor temy.
Vela zien ci aj muzov ostava v debilnom vztahu v ktorom ani niesu stastni z dvoxh dovodov:
- strach urobit razny krok a ukoncit vztah, strach co bude potom, strach z buducnosti, strach byt sam so sebou a to je problem vela ludi co nedokazu ziy sami so sebou
- urcite benefity aj v nefunkcnom vtahu a to, zena zlatokopka mysli ze lepsie taky ako ziadny ved ma auto, byt a pracu ak ked povahu nahovno a nevyhovuje mi ale obcas mu tie nohy za to vsetoo len roztiahnem ved dnes je problem najst takeho co ma tieto tri veci naraz.
A podobne uz dnes zmyslaju aj muzi. Najma ak ich nevyhovujuca partnrrka pochadza z majetnejsiej rodiny a ma urcite zazemie tak co ze je frigidna ci furia ved ja potrebujem aby ma niekto komandoval.
A vela ludi sa pred ostatnymi v tychto nefunkcnych vztahoch dokazu pretvarovat aky maju super vztah alr zabuchnu sa za nimi dvere a....
Len ti silni a odvazni vedia povedat dost! Toto nechcem aj keby som mal ostat sam. Len silni vedia zit svoj zivot a slabosi sa podriaduju v nevyhovujucom vztahu aky vlastne ani nechceli a musia sa pretvarovat.
Kafe len idiot ostava v nefungujucom vztahu, dobrovolne sa trapi a dufa, ze po 30 rokoch pride snad zmena. Ak mas taky vztah, gratulujem.
pozri, sú ľudia, čo sa vedia pohnúť ďalej a sú potom taký čo to jednoducho nevedia. A je skutočne jedno, či moknú na daždi alebo pod odkvapom. Aký je v tom rozdiel, povedz?
Aj keby odišli z nefungujúceho vzťahu, buď im je rovnako zle alebo ešte horšie. Vieš, každý jeden človek má právo žiť alebo robiť svoje vlastné chyby. A ked dozreje ten správny čas, dokáže sa posunúť, dostane silu a chuť niečo vo svojom živote zmeniť. A VTEDY je ten správny čas niečo urobiť. Je jedno, či to ty zvonku vnímaš, ako strašnú hlúposť alebo strach. Niekedy je dobré nerobiť nič.
Tiež, čítala som veľa ľudských osudov, kedy sa napríklad chlap pijan zmenil po 30-tich rokoch manželstva, dokonca sa venoval drogovo závislím deťom potom (už som zabudla jeho meno, ale písal blogy na sme.sk). Rozmýšľala som, prečo jeho žena neurobila tú "správnu" vec a neodišla od neho. Nuž, nie všetko, čo sa nám javí na prvý pohľad a povrchne ako správne, aj správne je. Niekedy je "správne" zostať vo vzťahu a až časom príde niečo, čo ho dokáže zmeniť, alebo človek dostane chuť zažívať niečo iné, krajšie a zo vzťahu odíde. Ale pokiaľ tú silu/chuť človek nemá, nemá ani zmysel vzťah opúšťať. Lebo sa ide z dažďa pod odkvap (to je ešte hlúpejšie, ako z nefungujúceho vzťahu odísť hneď).
Ďalšia kočka - manžel ju podvádzal, ničilo ju to, ľúbila ho veľmi. Trápila sa dlhé roky. A len som zaregistrovala, že proste jej sen o tom, ako sa k nej pekne a s úctou správa sa stal skutočnosťou. Chlap sa zmenil. Neviem, či mu to aj vydržalo alebo to bolo iba prechodné, viac som s ňou v kontakte nebola. Ale aj to sa jednoducho v živote stáva. Aj ked ty o tom nevieš.
Prečo ľudia zostávajú v nefungujúcich vzťahoch? A prečo by nemohli, keď chcú? Neni všetko čiernobiele a nie je iba jedno "správne" riešenie.
Spravne si to pomenoval. Ide o strach. Strach, ze si uz nikoho nenajdu, ze budu musiet byt isty cas sami...Ludia to nevedia. Nevedia byt sami so sebou, nevedia byt stastni sami so sebou...Vela ludi si svoje stastie podmienuje - ak budem dobre zarabat, budem stastny. Ak ma bude milovat druha osoba, budem stastny, atd atd. Lenze toto vsetko je len "naplast" na to, co v tom cloveku nefunguje a nie je. Laska k sebe samemu a vnutorne stastie, ktore nie je podmienene tym, ci vztah mam alebo nemam :) Takych ludi jednoducho ovlada strach a preto ked si zrataju o co vsetko pridu rozchodom, radsej si to rozmyslia a ostavaju v nefunkcnom vztahu. Tiez som vela nad tym uvazovala, ked som ukoncila vztah, ktory sa napriek snahe, nedal zachranit. Vela ludi mi vravelo, ako ma obdivuju, ze som isty cas potom bola sama...Smiesne nie? :D Obdiv za to, ze som sa zbavila bremena a prijala samotu, z ktorej som sa nezrutila ale naopak ju uvitala? Clovek by sa mal naucit byt najprv sam so sebou a byt stastny i bez partnera. Az potom moze prist krasny vztah :)
