Dobrý večer. Snažím sa zistiť, čo so mnou je.
Ide o to, že sa pri citlivých situáciách cítim nepríjemne. Či už vidím niekoho, kto je smutný, plače alebo niekto niekomu vyznáva lásku. To je najhoršie. Keď vidím vo filme nejakú romantickú scénu, tak prepínam.
Jednoducho sa pri tých situáciách cítim, ako bezcitná a pri tom som dosť citlivý človek, všetko si beriem k srdcu, no len tie veci, ktoré sú adresované na mňa. Mám kvôli tomu aj ťažkú depresiu. Odmalička som hanblivá samotárka, bez kamarátok.
Myslím si, že tá moja "bezcitnosť", pokiaľ ide o druchých ľudí pramení z toho, že som bola (ešte stále som) ľuďmi stále odmietaná. Za celý môj život (o mesiac budem mať 20), som od ľudí počula nespočetne veľa urážok na moju osobu, bola som a stále som terčom posmechov, najmä v škole (hoci viac za chrbtom, než priamo do tváre). Asi to na mne zanechalo takúto stopu.
Takisto nemám rada dotyky. Najhoršie je asi objímanie (z tých dotykov, čo som zažila).
Keď sa to blíži, cítim úzkosť a najradšej by som utiekla. S rodinou mám jaký-taký vzťah, nikdy nebolo objatie, pretože som to nechcela. Nikdy som to nemala rada, odťahovala som sa.
S mamou mám dobrý vzťah, s otcom chladný. Pozdravíme sa, sem tam niečo poviem, ale to je všetko. Mám dvoch bratov. S mladším úplne super a so starším úplne zle. Ako pes a mačka.
Neviem čím je tá moja "bezcitnosť" spôsobená, no mám pocit, že sa viem vžiť len sama do seba. Do nikoho iného nie a pritom sa nemám rada.
