Ahojtte. Mam 44 rokov a trpim tym iz pd 18 rokov. Neviem ani, ako to opisat, ale ked som doma porobim vsetkk co sa da, ale ako nahle mam niekam ist uz mi je zle, zacne ss my hlava krutit nohy oslabovat, ze neprejdem ani krok. Ešte rano ked vstanem zak idem zo psikom vonku do tej 10 hod, ale potom ako keby utalo som len doma zavreta cele dni a som uz s toho zufala mam dceru s ktorou nemozem nikam ist. A co su velkoobchody to uz vobec nie, kde je vela lidi tiez nie vadi mi to.memam stabilitu chodzew ked vidim vela ludi potom sa my zda ze kazdy pozera po mne a citim sa trapne, tak radsej som doma.. Niekedy su dni ze chodim po stvornozky co sa nemozem postavit, ale ked si pospim a oddychnem zas to prejde. Uz nevkem akk dalej k psychyatrovi chodim ale sa mi zda ue ked beriem lieky ss po nich horsie citim zasekava my rec a mne to vadi. Beroem Alventu a Welbutrin..
Ked sa bojim niekam ist
Mam to uplne rovnako.
Teraz uz menej.
Zaklad je prekonavat strach krok po kroku. Ano je to tazke ale NESMIES nechat strach vyhrat!!!
Rozpravaj sa v duchu ,sama so sebou laskavo a ak budes mat tie "utocne" myslienky typu ze vsetci sa na teba pozeraju ....tak sama sebe povedz milo ze aj keby to tak bolo tak ti to nijako neublizi .....
Mne tiez hlavou behali myslienky typu...urcite sa na mna vsetci pozeraju ved som teraz dost pribrala a vidno to ns mne ....mozno mam hrozne spraveny make up ..alebo robim veci divne a ostatny to vnimaju a tak ....... Je to len obycajny strach ...nenechaj ho vyhrat a bojuj proti nemu SEBALASKOU ta ti v tomto velmi pomoze :)
Neboj sa :) niesi v tom sama ...Touto socialnou uzkostou trpi vela ludi aj ked navonok by si to do nich zdaleka nepovedala :) .....pametaj !Nikdy nenechaj zvitazit strach a krok po kroku prekonavaj ....najprv ti v tom moze pomoct dcerka ..ze pojdes s nou a postupne sa dostan az k tomu ze pojdes po nakupnom centre najprv s kamaratkou a potom uz aj sama :) ;)
