Zdravím. Myslím si, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Už od škôlky ma ľudia nemali radi. Presnejšie deti. Ani na základnej, ani na strednej. Uvedomujem si prečo. Som utiahnutá, uzavretá, hanblivá a takmer s nikým nerozprávam, aj keď, tak pár slov. Deti si ku mne dovoľovali, správali sa ku mne drzo, odkedy si pamätám. Na strednej som zažila psychickú šikanu, veľmi som trpela.
Nikdy som nemala priateľov a doteraz ich nemám.
K veci. Samota mi začala vyhovovať. Som agresívna, výbušná, nedôverujem ľuďom, nenávidím ich a hlavne, stratila som súcit. Keď je niekto smutný, nič to so mnou nerobí. Keď počujem, že človek zabil niekoho, kto ho podrazil, urazil, tak si poviem, že si to zaslúžil, tak mu treba, nemal to robiť. A necítim ľútosť.
Čo je to so mnou ? Stal sa zo mňa bezcitný človek, ktorý nie je schopný niekoho milovať. Samota mi vyhovuje. Keď si idem za svojím, nemám problém niekoho oklamať, dokonca mu ublížiť. A neľutujem to. Cítim, že ľudia, ktorí mi ublížili, si zaslúžia pomstu, nech už je akákoľvek.
Pamätám si časy, keď som ešte bola šťastná (4-7 ročná), potom to šlo dole vodou a vykľulo sa zo mňa toto. Viním z toho všetkých ľudí, ktorí sa ku mne zle správali alebo sa na mňa zle pozreli. Aj staršieho brata, ktorý ma odmalička bil. Preto neznášam ľudí a som pomstychtivá a bezcitná.