KLEIN, všetko je v poriadku, nie je tu žiaden rozpor medzi Ježišom či Petrom, medzi bibliou či cirkvou.
Ku krstu: Ak Peter povedal, že je treba nechať sa pokrstiť v mene Ježiš, nechcel tým povedať, že pritom človek nebude pokrstený aj v mene Otca a Ducha Svätého. Pretože nechať sa pokrstiť v mene Ježiša automaticky znamená nechať sa pokrstiť sa v mene Otca, Ježiša i Ducha Svätého. Prečo? Sám Ježiš povedal, že On a Otec je jedno. Boh je Trojica a ak niekto má Syna, má aj Otca i Ducha Svätého. Sv. Peter tak nič nepozmenil a už vôbec nešiel proti vôli a slovám Ježiša. Ak použil spojenie nechať sa pokrstiť v mene Ježiša, mohol tým aj sledovať, aby rozlíšil tento krst od Jánovho krstu, ktorý bol v Izraeli známy a viacerí boli pokrstení práve Jánovým krstom. Jánov krst však nestačil, nebol sviatostný, tým je práve krst v mene Ježiša alebo v mene Otca, Syna i Ducha Svätého, čo je jedno a to isté.
A slová, že všetci majú hovoriť to isté? Opäť berieš niečo doslovne. Pravdaže platí, koľko ľudí, toľko názorov, každý sme iní a každému sa páči niečo iné, táto rôznorodosť nie je zlá či nechcená, veď rôznych nás stvoril práve Boh. Tu sa však myslí - aj napriek rôznorodosti byť jedno v Kristovi, hlásať to isté Ježišovo učenie, pretože už za čias apoštolov sa objavili ľudia, ktorí hovorili, že sú Ježišovými učeníkmi, ale hlásali niektoré veci v rozpore s Ježišovým učením, miatli veriacich a spôsobovali v ich radoch rozkol.
Ustanovenie diakonov - aj keď o tom Ježiš nehovoril, neznamená to, že cirkev tým išla proti jeho vôli. Pri poslednej večeri Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči povedal apoštolom: Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy (je to Duch Sv. ktorý bol zoslaný na Turíce). Nielen o diakonoch, ale o mnohých ďalších veciach nenájdeš v evanjeliách zmienku, že by Ježiš o tom hovoril. Ale Duch Svätý, ktorý v cirkvi pôsobí po celé stáročia, vedie jej predstaviteľov i obyčajných ľudí a ukazuje im cestu a pravdu.
Biblia sa nemýli a hovorí o uskutočniteľných veciach. Keď ju však čítame, potrebujeme vedieť i súvislosti a kontext, lebo inak sa môžeme dopustiť nesprávnych záverov. Dobré je čítať si vysvetlivky k textom, ktoré pripravili biblisti - ľudia, ktorí vedia, ako čítať bibliu a jej štúdiom sa zaoberajú aj celý život. Evanjeliá, listy, Skutky apoštolov i celý Starý zákon sú Bohom inšpirované knihy, nie sú iba ľudských dielom a je v nich pravda.
Aj ďalší rozpor, ktorý uvádzaš v skutočnosti žiadnym rozporom nie je. Boh povoláva každého človeka do osobitného povolania, do osobitnej služby. Tak aj Ježiš povolal rôznych učeníkov a dal im rôzne úlohy. Ale všetci učeníci, ktorí dostali príkaz ísť do sveta a hlásať evanjelium, tak všetci títo to majú robiť - či už 72 alebo dvanásti, alebo sv. Peter. Sedemdesiatidvaja mali pripraviť Ježišovi cestu. Poslal ich pred sebou dopredu do dedín, do ktorých sa chystal prísť a kázať. To bolo ich poslanie. Dvanástich si vyvolil do svojho bližšieho kruhu, boli s ním deň i noc, videli a počuli všetko, čo konal, im vysvetľoval podrobne aj to, čo iným ľuďom hovoril len podobenstvách. Ich si vyvolil ako stĺpci cirkvi, ktorú mienil založiť, budúci biskupi. Aj z tohto kruhu si vyčlenil 3 ešte bližších, ktorí boli svedkami napr. jeho slávnostného premenenia, boli to jeho najbližší priatelia. A prvenstvo medzi všetkými učeníkmi dal sv. Petrovi, jeho slovo malo platiť, ak by neskôr došlo k nejakým nejasnostiam. On mal byť jeho nástupcom, tým, ktorého majú ostatní počúvať, dostal v cirkvi najvyššie postavenie. Ježiš teda chcel, aby jeho cirkev bola hierarchická.
Vyvolenie 12 apoštolov spomedzi všetkých ostatných učeníkov nebolo pre nich samotných, bolo to pre to, aby ich Ježiš zaučil a poslal skrze nich získavať ďalších učeníkov. To, čo sa pri Ježišovi naučili, si nemali nechať pre seba, naopak, mali to dávať ďalej. Oni boli prvými kňazmi a po Ježišovom nanebovstúpení vkladaním rúk svätili ďalších kňazov.
Ak teda hociktorý z nich, či už sv. Peter, či všetci apoštoli či ich nástupcovia hovoria Ježišove slová, je to akoby poslucháči počúvali samotného Ježiša. Lebo Duch Svätý, ktorého im Ježiš zoslal, ako sľúbil, cez nich pôsobil na poslucháčov. Platí to aj na súčasnú dobu. A dá sa to posunúť ešte ďalej, lebo každý veriaci, aj keď nie je kňazom, má od Boha tzv. všeobecné kňazstvo a príkaz ísť hlásať evanjelium platí i pre neho, nielen pre apoštolov či kňazov.
Bez ohľadu na povolanie, ktoré sme dostali od Boha, v jednom sme si rovnakí - každý z nás je rovnako Bohom milovaný. Boh ma miluje rovnakou láskou, akou miloval sv. Petra, sv. Jakuba, sv. Jána, či hociktorého zo 72 učeníkov. Postavenie, ktoré dal Ježiš týmto učeníkom alebo aj nám, nehovorí o tom, že má niekoho radšej ako iného, ale o tom, že každý máme iné poslanie, ktoré je jedinečné, čiže také, ktoré za nás nemôže naplniť nikto iný.
