Dobry vecer. Chcem sa spytat, bude ma psycholog odsudzovat alebo bude ochotny pomoct mi aj ked si za tie problemy co mam, mozem sama? No teraz za ne trpim.
Dalsie moje problemy su nechut do zivota. Prepadaju ma casto chvile kedy si uvedomim zr vlastne nemam pre koho zit. Nastane vo mne akasi prazdnota a zacnem plakat. Potom ze sa citim zbytocna, som bojazlivej povahy a citlivej. Nikdy nezapadnem do kolektivu. Vzdy a vsade som piate koleso na voze. Sebavedomie nemam ziadne. Nikdy o mne nikto nestál a velmi ma trapi moj vyzor. Citim sa neskutocne zbytocne. Neviem tento pocit zo seba dostat. Predstavujem si ako umieram, napr ako sa obesim alebo utopim a vtedy ma zaleje stastny pocit pretoze viem ze zivot raz skonci. Samozrejme zabit sa nezabijem kvoli otcovi. Mam ho rada ni tieto problemy nedokazem nikomu povedat, len niekomu kto ma nepozna (psycholog).
Trapi ma buducnost. Niesom vobec pekna anu sebavedoma, ked mi niekto povie nieco zle alebo nieco zle urobim, rozplacem sa. Nenavidim to na sebe ze som taky zbabelec. Neviem s tymto bojovat. Myslite ze mi psycholog pomoze ? Plus hadky rodicov. Pocula som od mojej mamy ked sa hadala s otcom, ze ma nechcela a ze ma mala omylom, ze je na mna uz stará. Potom povedala otcovi aby skapal. Tieto slova sa mi dostali hlboko do pamete a zacinam sa coraz viac uzatvarat do seba. Chcela by som s rodinou viac komunikovat ale nejde to lebo niesom stastna.
Chystám sa psychológovi, mam otázky na vás...
Kamarát/kamarátka je niekedy viac ako psychológ. Oni to berú profesionálne, ale niekedy sa nedá poradiť len za základe poučky, ale každá pomoc sa asi cení.
Ahoj. Ja mám tiež 19 a som tiež v takej situácii. Povahu mám presne, ako ty, do kolektívov nezapadám, kamarátov nemám, som škaredá, slabá, zbabelá, mám myšlienky na samovraždu atď. Ty sa aspoň máš komu zdôveriť. Ja mám oboch rodičov aj bratov, ale tí by sa do mojej situácie nevedeli vžiť, mávli by len rukou, ako ich poznám. Takže všetok ten nahromadený smútok, problémy (aj psychické). Škola na prd. Ohováranie, vysmievanie sa a keďže v škole nie je nikto, kto by sa ma zastal, je to hrozné. Ide mi vybuchnúť hlava. Už strácam akékoľvek city k ľuďom.
Prepáč, že som ti neporadila, sama sa totiž snažím o nápravu. Len som ti chcela povedať, že v tom nie si sama.
Ak ideš ku psychológovi tak sa nemusíš vôbec báť. Všetko povedz ako cítiš a uvidíš ako sa ti uľaví. Niekoľko návštev a uvidíš že si skvelá a jedinečná. Nič nie je tak hrozné ako sa na prvý pohľad zdá. Neboj sa.
Ak si myslis ze ti psycholog pomoze tak tam chod a to myslim naozaj... s vyzorom si tazku hlavu nerob, ten sa da kedykolvek zmenit... ved sa len pozri aj na "celebrity" vo svete alebo u nas, nebudem menovat, ale vela z nich by si pred vylepseniami ani nespoznala, nejde ale len o "celebrity" , aj normalni ludia maju narok sa vylepsit, zmenit co sa im nepaci, na to su tu ti odbornici, len si staci nasporit a ist, nezamotavat sa v tom a dospela si (ak som spravne vycitala z nicku) tak co viac riesis... a s tvojou povahou sa tiez netrap, kazdy sme nejaky, urcite nie si na svete zbytocna, inak by si sa nenarodila keby to tak svet nechcel... usmej sa a chod k tomu psychologovi ak naozaj vies ze to potrebujes, neodkladaj to... ale snaz sa mysliet pozitivne a svoju mamu neries, bud s otcom a bud mu oporou, ked tak od nej odidte ked sa stale hadaju a ty to uz nemozes zniest, predpokladam ze ani tvoj otec... tak sa spolu o tom porozpravajte a vymyslite nieco... hlavne tu bud pre neho aspon ty a robte si radost navzajom... vela stastia
