Je ťažké napísať pár vetami príbeh môjho života. Ale musím to zmestiť do pár viet, lebo kto tu má chuť čítať siahodlhé "litánie".
Som najmladšia v rodine. Na svet som prišla v najnevhodnejšom čase, do už rozbehnutej rodinnej krízy. Vlastne ako persóna non grata.
A žila som vlastne v "pekle"-rodine, kde základom vzťahov boli schválnosti a hádky, vzťahy v štýle -kto z koho-; nedá sa to napísať - jednoducho zlé rodinné vzťahy. A obeťou na ktorej sa postupne všetci vyvŕšili, som sa stala ja. Nikto tomu nebude veriť, ani ja som tomu nikdy neverila, ale... vlastne až v týchto dňoch som pochopila celú tú ohavnosť.
To je tak. Zvyk je ako železná košeľa. Kto si raz zvykne správať sa istým typom správania, ten sa toho veľmi ťažko vzdáva. Je to ťažké, alebo aj nemožné.
A tu je môj konkrétny problém: mám problém so svojím otcom, ktorý si navykol ubližovať mi a robí to ďalej. Aj keď je duševne nepochybne "fit" (kognitívne funkcie, rozpoznanie zla v konaní, atď...veď stále šoféruje), nedá sa s ním vôbec komunikovať, "nerozumie" tomu čo robí zlé vo vzťahu ku mne, keď mu poviem, že si neželám, aby sa ku mne správal tak, ako sa správa, tak to je ako hrach na stenu. On ani nechce počuť, že ja si niečo "neželám"...vo vzťahu ku mne je to tyran - psychopat. Síce žijem sama a môj otec žije sám, ale sústavne ma kontaktuje, telefonicky, chodí za mnou domov. Nedá mi pokoj, psychicky ma týra - vie, čo ma rozčúli a rozčuľuje ma. Nemôžem sem písať kruté podrobnosti...
Dokáže mi, prosím, niekto pomôcť?
