Zdravim vas, rada by som si poznala nazory a rady skusenejsich a nezainteresovanych ludi na situaciu, ktora ma uz dlho trapi. Mam 23 rokov, studujem v zahranici, byvam sama a rodicia ma podporuju za co som im vdacna. Avsak, casto sa citim smutna, nepokojna, zmatena zo zivota. Myslim, ze moj stav je skor vysledkom mojich pocitov na rozne situacie, nez na jeden problem. Napriek tomu si myslim, ze mam problemy najma vo vztahovej oblasti. Nemam, ani som nemala (ak neratam ZS) takmer ziadne kamaratky / ludi v mojom veku, s ktorymi by som mohla zdielat zazitky, navzajom sa vypocut, cestovat, travit cas. Hoci mam spoluziacky s ktorymi si obcas po skole niekam ideme sadnut, porozpravame sa, ale to je vsetko. Nemam taky ten pocit, ze by im na mne skutocne zalezalo, respektive nie je tam ziadne hlbsie kamaratstvo, nieco co by nas spajalo. Obcas ich zavolam von ja, pripadne navrhnem nejaky mensi vylet, ale povacsine odmietnu. Dalsim problemom cez ktory sa neviem preniest je, ze so mnou rozisiel priatel (pred tristvrte rokom). Velakrat v noci placem, neviem sa zbavit myslienok na neho a hoci byva odomna cez 2000km, musim sa premahat, aby som nesla za nim. Neviem si ani predstavit, ze by som v buducnosti mala byt s niekym inym a tuto myslienku uplne zavrhujem. Chyba mi, hoci viem, ze by som nemala byt taka upnuta na uz neexistujuci vztah, v podstate prezivam zo spomienok. Odkedy som odisla do zahranicia, mierne sa to zlepsilo po tej stranke, ze mam aspon pocit, ze na sebe skutocne pracujem. Som tu relativne spokojna, skola ma bavi, mam dobre vysledky, napriek tomu som casto frustrovana narocnymi zadaniami a niekedy kvoli tomu placem. Casto ma bolieva brucho od nervozity a citim tazobu na hrudi. Viem sa vsak aj tesit, ak mam na to dovod, tento pocit je vsak chvilkovy, potom znova upadnem do smutnej nalady. Snazim sa robit aj ine aktivity, chodievam cvicit 3x do tyzdna, sama sa prechadzat. Som osamela a zmatena sama zo seba. Citim akoby mi nieco v zivote chybalo, pricom sama neviem presne definovat co. Citim sa vycerpana zo zivota, hoci na to v tomto veku nemam pravo. Mal niekto z vas podobne pocity? Ako by ste to riesili? Mam navstivit psychologa, alebo ide len o take obdobie a problem pominie? Za vsetky rady a postrehy vopred dakujem.
Rozchod a zmatenost zo zivota
nájdi si brigádu , nebudes sa "nudiť" privyrobis si, spoznas novych ludí...
Ahoj, veľmi dobre viem co prežívaš. Ja som v roku 2017 išla študovať tiež do zahraničia, na 3 roky. Lenže predtým ako som išla som sa tiež rozišla s priateľom, ktorého som veľmi ľúbila.. Tak to bolo trochu aj preto aby som zabudla.. Lenže.. Prišla som tam bola som sama, nikoho som nemala, málokedy som sa mala s kým porozprávať, chodila som do školy a domov. A strašne som sa cítila psychicky.. Nakoniec som sa dostala do depresie, nič ma nebavilo.. A musela som sa vrátiť domov, nehovorím ze to bude aj tvoj prípad... Ja som to už neuniesla lebo jeden deň som sa nemohla ani postaviť z postele. Tak som musela ísť súrne domov. Co ti môžem poradiť je.. Aby sú to nevzdávala a snažila sa na sebe pracovať ako to robíš, cvičila, učila sa, pracovala hlavne neostávala na izbe tak ako som ja ostala a som sa umarala v pocitoch o mojom bývalom partnerovi.. Keď sa s niekym rozideme tak väčšinou myslíme na tie pekne chvíle e na tie zlé kvôli ktorým sme sa vlastne aj rozišli, ďalej.. Idealizujeme si partnera... A pritom taky už dávno nie je... S tým som ja bojovala 9 mesiacov a doteraz bojujem... Tak skus to tam vydržať.. Ja som to nezvládla... Kvôli depresii.. Ak tak môžme sa skontaktovať a poviem bližšie info..drz sa
V prvom rade sa odosobni od toho vztahu, ktory uz nie je...to si musis uvedomit, lebo uz to trva dobre dlhu dobu, kedy uz by si mala byt v tej faze ze si este pospominas, ale uz pomaly riesis ine veci, mozno uz aj druhy vztah....ked sa budes stale zamyslat nad svojim byvalim tak sa nikam nepohnes a budes stale bludit v tomto kruhu..
Ale ak vies ze by si potrebovala pri tom nejaku pomocnu ruku, tak zajdi za tym psychologom, ale myslim, ze to zvladnes aj sama len sa musis odosobnit a trosku vypnut ....
