Nikdy by som nepovedala, že mať niekoho, o koho sa môžete v ťažkých časoch oprieť, kto vás podrží, má vás rád a môžete mu povedať čokoľvek.., že je to životne dôležité. Mala som kamarátku, asi 2 roky, hovorili sme si všetko. Takisto sme ani jedna nevedeli nadväzovať priateľstvá s okolím, boli sme hanblivé, v škole sme nezapadali... No nedávno ona začala "zapadať". Začala piť, nadávať a zrazu bola obľúbená a mňa už nepotrebovala. Teraz sme len "internetové kamarátky", ktoré si raz za čas napíšu. Z času na čas si napíšem pár správ aj s inými ľuďmi, ale... nemôžem nikoho zavolať von, len tak na výlet, do hôr, na plaváreň, alebo len tak ísť nakupovať. Keď sa s niekým stretnem prvýkrát alebo náhodne je všetko fajn, komunikujeme, smejeme sa, rozprávame. Vážim si ľudí, neohováram, som proste normálna 18 ročná baba, no nikto ma von nezvolá a moje pozvanie všetci odmietnu (pravdu povediac, už sa aj bojím niekoho niekam zavolať, bojím sa odmietnutia). Neviem kde je chyba, čo robím zle. Študujem na škole, kde spolužiačky od 12-tich rokov rozťahujú nohy, chľastajú, fajčia, neprehovoria o ničom inom ako o sexe, ohovárajú, vymýšľajú si, žalujú, nadávajú a hlavne... majú vplyvných rodičov. Na škole sa držia len protekčne. Nič si neprajem viac, len aby som odtiaľ už bola preč. Aj teraz, druhý týždeň prázdnin beží a ja som nikde nebola. Nič ma nebaví, na nič nemám náladu keď viem, že na svete nemám nikoho, komu by som sa mohla ozvať, nemám nikoho, kto by ma mal rád. Čo robím zle? Tak veľmi by som chcela byť ako ostatní moji vrstovníci. Zabávať sa, chodiť večer von, mať partiu kamošov... alebo aspoň jednu jedinú pravú kamarátku.
Nemám priateľov
sally18 - Tiež sa nemaľujem, lrn keď idem na svadbu, aj to ma namaľuje niekto iný, pretože sama to neviem. :D
Keby som bola fajn baba, tak by som niekoho mala, aspoň raz za tých 19 rokov. To len dokazuje, že nie som.
Ahoj. Presne tvoj problém som pociťoval možno tak 3,4 roky dozadu. Kamarati, ktorých som mal sa postupne vytrácali až som zostal sám. Nemal som nikoho,komu by som mohol len tak napísať či ide na kavu, alebo proste len von. Nevedel som ,kde je problém .(a to teda fajčím a príležitostne si vypijem,takže v tomto chybu nehladaj.)Držalo má to dosť dlho až kým som si nepovedal že to musím zmeniť. Začal som kontaktovať ľudí ja. Snažil som sa prihovárať ľuďom ako prvý..občas som si pripadal dosť otravné až pokiaľ sa nezačali ozývať aj oni mne. Hneď som ostal sebavedomejší a postupne sme si sadli .. trva to až dodnes čo som rád. Dnes mám 20, mám prácu a vnej super kolegov takže som spokojný.Prajem ti veľa šťastia s nadväzovanim nových kontaktov. Zo začiatku to pojde ťažšie avsak ide to :) Držím palce. Poprípade mi môžeš napísať :)
Mitt- priateľa som nemala
jumbacisko- to si pekne napísal, len ľahko sa to povie, no ťažšie urobí...
Catherine19- ja som takisto introvert, kedysi to bolo horšie, potom na chvíľu lepšie, no teraz ako ma ľudia odmietajú tak sa začínam znova uzatvárať do seba... S tým priateľom som na tom rovnako. Maľovať sa nemaľujem, ale podľa mňa nikto nie je škaredý :) Každý len krásu vníma/vidí inak. Tá škola, to je niečo strašné. Neviem, ako to na tomto fóre funguje, či sa tu dá nejak napísať aj súkromná správa, ale rada by som sa s tebou kamarátila :) vyzeráš byť fajn baba. A dávam na radu jumbaciska, oslovujem :))
sally18 - Ahoj, prežîvam presne to, čo ty. Akurát s tým rozdielom, že som kamarátky nemala. Ani jednu (a to mám 19 rokov). Môže za to moja povaha. Som extrémne hanblivá, nekomunikatívna, nespoločenská, samotárska... Proste introvert. Vonku vôbec nechodím, lebo nemám s kým. Priateľa som ešte nemala a pochybujem, že ho mať budem. Som škaredka. Čo už.
To isté škola. Spolužiaci sú falošní, ohovárajú dialógy len o diskotékach, alkohole, o sexe. Dokonca sme mali 4 tehotné spolužiačky (16 ročné).
Chcela by som mať aspoň jednu spriaznenú dušu. Takú, čo nie je falošná a neohovára. Neznesiem takú spoločnosť, ja sama taká nie som.
*pre rôzne dôvody som sa zdravo...
Čauko, tuto ti hodím vlastnú skúsenosť.
Akokoľvek divne to môže znieť, pre rôzne som sa začal správne a zdravo socializovať až cca od 18 rokov. Tiež som mal obrovskú túžbe byť medzi ľuďmi, chodiť s nimi na akcie, vytvárať si pevné putá atď atď.
Nevedel som, kde začať. Cítil som sa ako malé decko stratené vo veľkom svete. Ale povedal som si, že sa nenechám vydesiť, nedovolím, aby ma to zlomilo a dal som sa do roboy. Najprv som všade chodil (akcie, kiná, udalosti atď). Postupne som sa prihováral ľuďom, ktorí ma niečím zaujali (tričko mojej obľúbenej kapely napr.) a dal som sa do reči. O hocičom. Počasie, veci v okolí nás, info zo sveta, obľúbbená pieseň, film...to je jedno. Často som bol v začiatkoch odmietaní a išlo mi to dosť ťažko. Ale nevzdal som sa. Skúšal som a skúšal a skúšal...
Dnes mám 20, za sebou 1 vzťah, veľa skúseností, plno známych, kopec zážitkov...Všetko len vďaka tomu, že som sa sám rozhodol niečo robiť.
Tvoje okolnosti zrejme nie sú také intenzívne ako moje, tzn. že už máš nejaké sociálne zručnosti a približne vieš, ako na to.
Takže neseď doma, neľutuj sa, výjdi von a priateľov si nájdeš. Keď som to zvládol ja, dokážeš to aj ty. :) A síce to bude zložité, nič, čo stojí za to mať, sa nezískava ľahko. Good Luck :)
A čo priateľ. Mala si už vztah s chlapcom ? Už ideš aj tak do veku, kedy sa začnú skupinky priateľov rozpadávať a budú ich nahradzovať partnerské vztahy a pomaly aj zakladanie si svojích rodín...
