Zdravim, mam osobnostnu krizu. V 16tich som zacala brat tvrde drogy, 2x som skoncila v nemocnici s epileptickym zachvatom, a od toho ppsledneho zachvatu sa citim akosi obmedzene, neviem skladat slova do viet, pletie sa mi jazyk, nedokazem nadviazat nove kamaratstva, a vidim aj na tych dlhorocnych priateloch, ze im so mnou neni moc dobre, snazia sa ale ja som stale v depresiach, zazivam uzkostne stavy, nedokazem sa na ludi usmievat. Niekedy uz sa citim ako totalny blbec, nedokazem riesit bezne problemy, zamotavam sa a som zbrkla. Ked som skoncila v nemocnici prvy krat, musela som chodit ku psychiatricke, ktora mi zistila adhd. Ja som sa ale neliecila, a tak mi to ochorenie preslo aj do dospelosti. Mavam paranoje, nedokazem sa zabavit v partii kamosov mojho priatela. Vzdy to skonci nejakym fiaskom, priatel zo mna byva znechuteny, neviem, ako dlho nas vztah tento problem unesie.
Neviem co mam robit, skusala som chodit na psychiatriu aj teraz, ale tie lieky mi nepomahali, skor naopak. Potrebujem poradenstvo, ale s mojimi paranojami sa bojim niekam ist, bojim sa, ze sa mi budu ludia smiat....
Este k tomu vsetkemu mame v rodine caste psychicke problemy, ked ma moja mama porodila, vzapati ju zavreli na liecebnu pre schizofreniu. A ja sa bojim, ze sa vo mne zacina tiez rozmahat, myslim si, ze som od malicka zla. K sebe, k rodicom... V detstve ma vela ludi sikanovalo, smiali sa mi ze mi odstavaju usi, ze som tucna, ze nie som pokrstena, ze nie sme krestania, ze som proste taky samotar... Vzdy som bola lahka obet, nevedela som sa branit. Mozno aj pre to som potom zacala s drogami.
A tie mi znicili zivot, vyradili ma z bezneho zivota, uz na strednej som nedokazala normalne fungovat, mala som len par kamaratov, vzdy tiez outsiderov. Citim sa vygumovane, nedokazem sa sustredit, premyslat, riesit bezne situacie. Vykolaji ma aj to, ked musim niekam cestovat. Nedokazem sa normalne kamaratsky bavit s ludmi, mam komplexy, som zla.... Neviem sa ovladat a niekedy robim veci, ktore robit ani nechcem...
Neviem ani preco mam potrebu to sem pisat, mozno aby ste si mohli povedat, ze su aj ludia, ktori su na tom horsie ako vy... A mozu si za to sami. Ano, mozem si za to vsetko sama, som hlupa, brala som vsetko na lahku vahu, moja mozgova kapacita sa zredukovala na tretinu, vyzeram ako troska, spravam sa ako troska, smeju sa mi v praci, aj na party.... A ja s tym nedokazem nic urobit, boli ma z toho hlava a je mi na omdletie, ked si to vsetko predstavim.
Pritom som mohla byt tak dobra, mam talent na hudbu, na malbu, ludia ma mali kedysi radi, mala som vela kamaratov a znamych, vsetci ma ako osobu uznavali... Ale potom som spravila najhorsiu vec na svete, podviedla som svojho priatela a este som sa chcela tvarit ze sa nic nestalo.......... To mi znicilo meno, priatelstva, moju osobnost este viac.... Nedokazem sa pozriet do oci ludom, ktorych sme poznali obaja... Vsetci to vedia, vsetci vedia aka som hlupa, nemozna, nikto ma nema rad... Ani ja sama. Ale nemozem sa zabit, pretoze mam najlepsieho muza na svete, a on si to proste nezasluzi, ale on to uz tiez mozno dlho so mnou nevydrzi,, kedze sa za mna musi kolko krat na party hanbit, ked tam proste robim tiez nejake blbosti a svojou recou tela davam jasne najavo, ze o sebe viem ze som nemozna....
Kiezby sa to dalo vsetko vratit spat.... Kiezby som nikdy nezacala fetovat. Kiezby som myslela na buducnost, kiezby som pracovala na tom, aby som si dnes mohla povedat, ze za nieco stojim.
Ale uz je asi vazne neskoro.
