Zdravím vás
Chcel by som vám povedať , čo ma v poslednom čase trápi , mávam depky už tak 4 roky
Moje detstvo bolo v celku dobré , mal som všetko čo som chcel , stále som bol stredobodom pozornosti , každý sa o mňa zaujímal. Avšak už v 3 rokoch môjho života začalo sklamanie zo života. Moji rodičia sa o mňa stále báli , nikam ma nepúšťali , keď šli moji kamaráti von na bycikle tak mňa nepustili , aby sa mi nič nestalo. A výsledkom toho bolo to , že na mňa kamaráti z mesta zabudli a ja začal sa zo mňa stávať introvert. Zavretý do seba a majúci svoj svet.
Ešte horší sa stal príchod na ZŠ , kde som tak nejak nesadol do kolektívu a bol som skôr na okraji. Keď sa niekam šlo tak ma buď nepustili rodičia , alebo sa na mňa každý vysral. Už vtedy mi bolo jasné , akým štýlom sa bude uberať môj život. A ešte viac som sa do seba uzavrel. Ďalší zlom bolo presťahovanie na dedinu. Taký najhorší ročník bol ôsmy a deviaty , kde už prestali časy kedy sa bavili chlapci s chlapcami a dievčatá s dievčatami , už sa to kombinovalo , avšak u mňa to bolo rovnaké. Bavil som sa tak z jedným maximálne dvoma kamarátmi a to bolo všetko. Žiadne dievča sa ku mne neozvalo a keď som sa ja ozval tak to dosť nepekne ignorovalo. Bol som celkom slušným žiakom ale bol som stále podceňovaný od učiteľov len preto že som sa nehlásil na hodinách , viacerí mi vraveli , že čo chcem ja robiť na gymnáziu.
Po úspešných príjimačkach som sa dostal na gympel , kde mám len jednu spolužiačku zo ZŠ. Mal som dobrý pocit zo školy , z učiteľov , z nových spolužiakov. Ku dievčatám som sa choval slušne , aj mi vraveli že aký som milý atď. Avšak už po pol roku ani neviem prečo som bol odsunutý na tretiu koľaj. Viac sa začali zaujímať o spolužiakov , chodiť ku ním , baviť sa s nimi. Chodiť s nimi von atď. A to ma zase trošku poznačilo. A dá sa povedať že až do teraz. Teraz sa mi začína srať všetko. V škole niesom už taký dobrý i keď sa snažím ešte viac , dostal som 2 trojky na chémií z ktorej som exceloval , to isté biologia. Pritom sa učím viac a viem viac. Neviem kde je chyba , snažím sa čo sa dá. To isté vo vzťahoch. Každý okolo mňa zažíva prvé lásky , ja som ešte žiadnu nezažil a myslím že ani nezažijem tak skoro ak vôbec. Ešte mi žiadné dievča nenapísalo alebo ak som napísal ja tak neodpísalo. Alebo ak som sa nejakej prihovoril , tak len odzdravila a utekala preč. Už moji kamaráti do mňa hustia že s kým pôjdem na stužkovú. Tvarím sa , že ma to netrápi avšak serie ma to a dosť. Taktiež mám málo voľného času. Cez týždeň sa učím , na 10 min vezmem môjho psa von (jediná bytosť ktorá ma chápe) niekedy pocvičím na gitare , na ktorej mi to fakt ide , len nikoho to nezaujíma a ešte cvičím. Cez víkend porobím niečo okolo domu , porúbem drevo , popracem ho , stále sa proste najde čo je potrebné urobiť , a musím sa (resp. povedané chcem sa učiť) chémiu aby som sa dostal na medicínu a preto lebo ma baví. V nedele zvyčajne si chodím zabehať , idem do kostola , a potom sa učím biologiu.
Je toho oveľa viac , čo ma vnútorne rozožiera , ale to nechcem rozoberať.
A ešte jedna vec ktorá ma zaráža a to sa pýtam hlavne veriacich. Ako je možné , že mne Boh ešte nikdy nepomohol keď som to najviac potreboval , prečo mi nepomôže keď vidí ako sa trápim a druhý čo serie na Boha sa má dobre. Chodím miništrovať , modlím sa , dodržiavam prvé piatky , pravidelné spovede , príjimania... Začínam trošičku pochybovať o jeho existencií :/
Ospravedľnujem sa , potreboval som sa rozpísať , už ma tieto pocity vnútorne rozožierajú veľmi dlho :/
Pekný zvyšok večera prajem!
