Pracujem v obchode, mám priateľa s ktorým sa ideme brať, obyčajný život a ten mi aj stačí. Ale strašne mi vadí kto som. Dlho som prichádzala na to čo chcem. Chcem byť rešpektovaná, chcem mať v sebe pokoj, chcem sebavedomie ktoré mi veľmi chýba. Viem ako na tom pracovať problém je že zlyhávam. Začala som cvičením, zdravou stravou. Viem že to je základ sebavedomia. No vždy to vyzerá asi tak že mesiac cvičim dva necvíčim dva mesiace cvičim tri necvičim ... to by nebol problem ale ako náhle necvičím stáva sa zo mňa kôpka nešťastia som nervozna neverím si. V práci sa nemôžem nájsť. Každý si do mňa dovoľuje skáče mi po hlave tak to je od základnej školy. Bojím sa povedať svoj názor pre každého som len chudiatko, myška... keď už teraz začínam s mojím zdravým režímom čo si naplánujem dopredu viem že zlyhám. Snažím sa motivovať čítam veľa kníh ... čo sa týka môjho okolia nikoho nezaujíma nič ako mňa. Strašne potrebujem zmenu chcem deti ale nemôžu mať takúto matku. Chcem si veriť a netrápiť sa. Keď aj chcem v rozhovore niečo povedať ostatný to ani nepočujú alebo vysmejú môj názor. Možno aj preto že pri tom cítiť moju neistotu. Ako mám vydržať v cvičení to je moja jediná záchrana no po určitom čase strácam motiváciu...
Ako nezlyhávať? cvičenie.
Spartan dúfam že sa nestretneme na ďalšom stredku predpokladám zo školy ,lebo tiež chodím do fitka už mnoho rokov ale rambo ako ty asi niesom he....
Tiež si zvyšujem sebavedomie a cvičím už celé roky.Aj knihy čítam úplne iné ako ostatný.Zmotiváciou som problém nikdy nemal lebo nemám predpoklady na nejakú super postavu a tak mi zostáva len jedno makať.Nieje podstatné ako človek začína či je tlstý chudý ,zlé držanie tela ,ohnutý chrbát.Dôležité je ako sa cíti .Všetci okolo mňa už pribrali alebo schradli prestali sa hýbať ja vydržím .Už to ťahám 28 rokov plus 17 kedy som začal .Poviem ti je to dobrý pocit ked ti ludia hádajú o pár rokov menej.Dnes schovám do vrecka a tridsiatnika a som na to hrdý.Chlapcov čo majú 25 a opustili sa faldy a šunky po tele ľutujem.Nebolo tomu vždy tak bol som hanblivý aj čo sa týka dievčat ale ked som trochu napumpoval svaly lepšie sa mi zaraďovalo do ťažkého sveta ktorý je mimo posilku.Akonáhle poľavím cítim sa neistý a tak radšej idem cvičiť aj keď sa mi nechce.Aby si si nemyslela že som nežil mam manželku a dve už dospelé deti .Takže popri tomu aj normálne žijem .Motiváciu ti nikto nematlačí do hlavy tú si musíš pestovať sama.Aj keď je v tom trochu narcizmu.PS.na stretávkovej po 20. rokoch som sa cítil ako král .Lebo chalani bud boli vyziabli ako ceruzka alebo pupkatý páprdovia.Inak mám asi do 100 kg a 184 cm a som trochu narcis.mne to nevadí.
