Panická úzkostná porucha

Dobrý deň, chcela by som sa s niekým ďalším poradiť o mojom probléme, ideálne s človekom ktorý trpí takým istým peklom alebo psychológom či psychiatrom. Mám 25 rokov a práve som skončila VŠ, moje detstvo bolo po materiálnej stránke fajn, z hľadiska rodiných vzťahov katastrofa. Hádky a cirkusy každý boží deň, rodičia sa nenávideli a bojovali spolu snáď odkedy si pamätám, súrodenci sú starší a z domu odišli akonáhle mali kam, tak isto sa problémami nimi nezapodievali. Ja som bola stále doma, stále v tom napätí a strachu, veľa krát som sa snažila situácie zmierniť, klamstvami urovnať konflikty a neviem ani len odhadom spočítať koľko dní, nocí som preplakala a trápila sa kvôli tomu, počúvala strašné strašné hádky, nadávky, útoky, bitky... často som sa zapájala aby som to zmiernila, urovnala. Od destva som bola pre oboch rodičov akýsi terč, akonáhle som zostala s nimi sama už som mala výčitky od jedného voči druhému, často pri akejkoľvek reakcii sa kričalo na mňa. Také zvrátenosti a klamstvá, ktoré sa absolútne nezhodovali až som myslela, že to neni pravda, resp že pravda je niekde uprostred. Tak som tým celé roky trpela. Stredná aj vysoká škola bola v poriadku, milí spolužiaci a dobrí kamaráti ale často som si so sebou nosila strašný smútok že nedokážem rodičom pomôcť, bála som sa ďalších hádok, nadávok. Ťažko sa dá ten smútok, strach a beznádej popísať v jednom príspevku. Neskôr cca 4 roky dozadu sa toto napätie a hádky stupňovali, ak to bolo este možné, na maximálnu mieru, stále...ráno, naobed, večer, vela krát aj uprostred noci. Ako dospelá žena som sa začala trápiť ešte viac, no už som sa aj bránila že útoky za konanie druhého rodiča nemôže smerovať voči mne, to bola chyba lebo útoky smerovali potom ešte aj proti mne. Každopádne celé sa to spustilo keď sme s mamou išli na dovolenku počas najhoršieho obdobia. V lietadle som sa začala strašne báť, pocit stiesnenosti, nemohla som dýchať, strašné kŕče. Celý čas som strávila na záchode s hnačkami. Keď ostatní čakali v autobuse pod lietadlom ja som bola ešte na záchode. Na dovolenke to bolo v poriadku kým sa neblížil termín odchodu. Potom začali hnačky, strach a bolesti a křče brucha. Cestu som prežila nadopovaná liekmi na spanie. Situácia doma sa v zásade už nezmenila. Mala som stále problémy s vyprazdňovaním alebo zase s hnačkami. Absolvovala som všetky vyšetrenia, po fyzickej stránke som bola úplne v poriadku. Problém so zápchou som jednorázovo riešila preháňadlom. Prvý deň v škole skončil fatálne kedy sa mi stala nehoda, strach mi zovrel žalúdok, dala som si aj preháňadlo a nestihla dobehnúť. Pre mňa strašná trauma. Pravidelne pri výletoch autom som potrebovala stáť a ísť na záchod ale reálne som nepotrebovala. Z jaskyne kde sme boli v rade a kráčali pomaly za sebou som utiekla s plačom von. V autobuse som držala švagrinú za ruku a nemohla dýchať, plakala som že to nevydržím. Na plti v Pieninách som reagovala rovnako, že to nevydržím a nedobehnem na wc, normálne som chcela skočiť do vody. V aute cestou späť do Bratislavy podotýkam len s otcom som štyri hodiny trpela strašnými kŕčami. Na diskotéke som bežala doslova každých päť minút s hnačkou na wc. Takýchto a podobných situácií bolo nespočítateľne veľa. Začala som sa vyhýbať chodeniu von, nechcela som chodiť nikam a s nikým. Roky v škole som znášala veľmi ťažko, stále som behala preventívne na záchod, bolesti brucha a kŕče permantne, buď som mala hnačku alebo zápchu. Vydržať 40 minút na seminári pre mňa bola katastrofa, nebodaj dvojhodinovka. Aby som to pretrpela občasne som si začala dávať xanax na ukľudnenie, tie väčsie tabletky, jednu dve niekedy tri. Bola som unavená na odpadnutie no ten strach neustúpil, tak ani bolesti a kŕče v bruchu. Stále som prosila vyučujúcich či by som mohla odísť skôr z hodín za čo som dostávala vynadané že prečo by som mala byť výnimka. Asi do roku sa situácia zhoršila tak, že som úzkosť a strach cítila aj doma, v posteli. Máme veľký dom, žijem len s matkou a mám vlastnú kúpeľňu aj záchod, nikto tu nie nie, pred nikým sa nestrápnim. Aj keď som bola skeptická voči pravdepodobnosti, že by mi nejaký lekár s týmto vedel pomôcť išla som ku psychiatričke. Po veľmi krátkom sedení mi nasadila paretin. Prvé dva mesiace mi bolo hrozne, brneli mi ruky a nohy a celé telo sa mi chvelo. Neskôr ale začali účinkovat a asi dva roky som sa cítila dobre, chodila opäť von medzi ľudí, bežné situácie už neboli nezvládnuteľné. Bola som veselá a šťastná. Asi pred mesiacom som sa však začala budievať na strach, v noci som cítila úzkosť. Myslela som, že to bola náhoda. Odcestovala som za bratom do zahraničia, cestu som zvládla. Cestou naspäť som však už na stanici začala mať krče a bolesti, vo vlaku sok samozrejme plakala, že sa mi stane nehoda, bol to rýchlik bez wc, rozmýšlala som že hneď vystúpim, s plačom som volala rodine. Úzkosť a paniku som cítila opäť v meste medzi ľudmi, potom v reštaurácii. Moja psychiatrička bola mimo celý mesiac, nevedela som ju zastihnúť, tak som išla za zastupujúcim psychiatrom, milý pán ktorý mi zmenil lieky po dlhom sedení. Nastavil mi natidepresíva Alventa a liek na ukludnenie Atarax. Užívam ho asi dva týždne a mám záchvaty zlosti, hysterické výstupy, strašne na rodičov kričím až sa neviem ovládať. Nedávno som bola na chate s priateľmi autom, cestu tam aj pobyt som zvládla. Cestou späť som ale tesne pred odchodom mala zase strach, mala hnačky, cítila som paniku a úzkosť, zastavovali mi na každej možnej zastávke, plakala som v aute a pravidelne som mala taký malý zachvat plaču s tým, že som nahlas dýchala a lapala po dychu. V živote som mala dosť veľa priateľov, aj som sa niektorým s mojim trápením doma a týmito zdravotnými problemami zdôverovila. Neviem či kvôli tomu aká som alebo z akého iného dôvodu sa so mnou každý priateľ rýchlo rozišiel hoci s nimi som takéto stavy nikdy nemala, resp zhodou okolností som tie vzťahy mala v lepšom období keď som to zvládala. Matka mi tvrdí, že to ľudom prezrádzať nesmiem, lebo ma budú považovať za psychicky narušenú, že nie som normálna. Ja si myslím, že je to aj tým, že inak ako hádkami komunikovať neviem, niekedy som veľmi zlá. Po poslednom zúfalom pseudovzťahu som sa rozhodla zostať sama. Hoci som dlhé roky hľadala útechu a útek z domáceho napätia u frajerov, žiaden pri mne nestál, nepomohol mi to zvládnuť, jedine mi dali zbohom čo mi len pridalo bolest. Nedávno sa mi podarilo dokončiť školu, ale ja nemám už ani žiadne plány, necítim žiadnu radosť, neteším sa z ničoho. Aj napriek tomu, že od 17 rokov som túžila mať manžela a dieťatko, jednoducho si vytvoriť moju vlastnú šťastnú rodinu kde by to záviselo od môjho nastavenia, netúžim už ani po tom. Myslím si, že som pekná a atraktívna mladá žena, v živote by som ľudom úmyslene neublížila, ani ich nevyužila, snažím sa o mojich blízkych starať a zaujímať sa o nich, neklamem, som poriadkumilovná a pracovitá. Nepijem a nefajčím, neflákam sa a každý deň sa snažím urobiť niečo zmysluplné aj pre druhých. Zo strany rodičov pochopenie nemám, tak ako som ani v destve nemala kedy ich vzájomný boj bol záujem číslo jeden v celej rodine. Otec si myslí, že žiadne lieky nepotrebujem, matka že spúšťačom bol stres zo školy a prečo mám stále problémy keď školu som už skončila. Veľa krát plačem, nikam s nikým nechcem chodiť, najradsej som sama a keď idem tak len nakupovať tiež sama. Za terajšiu situáciu viním rodičov a nedokážem im to odpustiť. Moje okolie sa mi snaží pomôcť aj ma chápať, brat aj švagriná sú psychiatri v zahraničí, ale pokiaľ niekto toto nezažil pochybujem, že sa vie empaticky vcítiť do mojej situácie a skutočne vedieť aké je to cítiť moju bolesť, strach a smútok každý jeden deň. Niekedy si prajem aby ma nešťastnou náhodou zrazilo auto, rozmýšlam či by som sa išla posadiť na vlakovú trať.... ospravedlňujem sa za tak dlhý príspevok. Budem vdačná každému, kto by nejakým spôsobom reagoval, prípadne mi napísal aj na email.