Panická úzkostná porucha

Príspevok v téme: Panická úzkostná porucha
Balquis

Dobrý deň, chcela by som sa s niekým ďalším poradiť o mojom probléme, ideálne s človekom ktorý trpí takým istým peklom alebo psychológom či psychiatrom. Mám 25 rokov a práve som skončila VŠ, moje detstvo bolo po materiálnej stránke fajn, z hľadiska rodiných vzťahov katastrofa. Hádky a cirkusy každý boží deň, rodičia sa nenávideli a bojovali spolu snáď odkedy si pamätám, súrodenci sú starší a z domu odišli akonáhle mali kam, tak isto sa problémami nimi nezapodievali. Ja som bola stále doma, stále v tom napätí a strachu, veľa krát som sa snažila situácie zmierniť, klamstvami urovnať konflikty a neviem ani len odhadom spočítať koľko dní, nocí som preplakala a trápila sa kvôli tomu, počúvala strašné strašné hádky, nadávky, útoky, bitky... často som sa zapájala aby som to zmiernila, urovnala. Od destva som bola pre oboch rodičov akýsi terč, akonáhle som zostala s nimi sama už som mala výčitky od jedného voči druhému, často pri akejkoľvek reakcii sa kričalo na mňa. Také zvrátenosti a klamstvá, ktoré sa absolútne nezhodovali až som myslela, že to neni pravda, resp že pravda je niekde uprostred. Tak som tým celé roky trpela. Stredná aj vysoká škola bola v poriadku, milí spolužiaci a dobrí kamaráti ale často som si so sebou nosila strašný smútok že nedokážem rodičom pomôcť, bála som sa ďalších hádok, nadávok. Ťažko sa dá ten smútok, strach a beznádej popísať v jednom príspevku. Neskôr cca 4 roky dozadu sa toto napätie a hádky stupňovali, ak to bolo este možné, na maximálnu mieru, stále...ráno, naobed, večer, vela krát aj uprostred noci. Ako dospelá žena som sa začala trápiť ešte viac, no už som sa aj bránila že útoky za konanie druhého rodiča nemôže smerovať voči mne, to bola chyba lebo útoky smerovali potom ešte aj proti mne. Každopádne celé sa to spustilo keď sme s mamou išli na dovolenku počas najhoršieho obdobia. V lietadle som sa začala strašne báť, pocit stiesnenosti, nemohla som dýchať, strašné kŕče. Celý čas som strávila na záchode s hnačkami. Keď ostatní čakali v autobuse pod lietadlom ja som bola ešte na záchode. Na dovolenke to bolo v poriadku kým sa neblížil termín odchodu. Potom začali hnačky, strach a bolesti a křče brucha. Cestu som prežila nadopovaná liekmi na spanie. Situácia doma sa v zásade už nezmenila. Mala som stále problémy s vyprazdňovaním alebo zase s hnačkami. Absolvovala som všetky vyšetrenia, po fyzickej stránke som bola úplne v poriadku. Problém so zápchou som jednorázovo riešila preháňadlom. Prvý deň v škole skončil fatálne kedy sa mi stala nehoda, strach mi zovrel žalúdok, dala som si aj preháňadlo a nestihla dobehnúť. Pre mňa strašná trauma. Pravidelne pri výletoch autom som potrebovala stáť a ísť na záchod ale reálne som nepotrebovala. Z jaskyne kde sme boli v rade a kráčali pomaly za sebou som utiekla s plačom von. V autobuse som držala švagrinú za ruku a nemohla dýchať, plakala som že to nevydržím. Na plti v Pieninách som reagovala rovnako, že to nevydržím a nedobehnem na wc, normálne som chcela skočiť do vody. V aute cestou späť do Bratislavy podotýkam len s otcom som štyri hodiny trpela strašnými kŕčami. Na diskotéke som bežala doslova každých päť minút s hnačkou na wc. Takýchto a podobných situácií bolo nespočítateľne veľa. Začala som sa vyhýbať chodeniu von, nechcela som chodiť nikam a s nikým. Roky v škole som znášala veľmi ťažko, stále som behala preventívne na záchod, bolesti brucha a kŕče permantne, buď som mala hnačku alebo zápchu. Vydržať 40 minút na seminári pre mňa bola katastrofa, nebodaj dvojhodinovka. Aby som to pretrpela občasne som si začala dávať xanax na ukľudnenie, tie väčsie tabletky, jednu dve niekedy tri. Bola som unavená na odpadnutie no ten strach neustúpil, tak ani bolesti a kŕče v bruchu. Stále som prosila vyučujúcich či by som mohla odísť skôr z hodín za čo som dostávala vynadané že prečo by som mala byť výnimka. Asi do roku sa situácia zhoršila tak, že som úzkosť a strach cítila aj doma, v posteli. Máme veľký dom, žijem len s matkou a mám vlastnú kúpeľňu aj záchod, nikto tu nie nie, pred nikým sa nestrápnim. Aj keď som bola skeptická voči pravdepodobnosti, že by mi nejaký lekár s týmto vedel pomôcť išla som ku psychiatričke. Po veľmi krátkom sedení mi nasadila paretin. Prvé dva mesiace mi bolo hrozne, brneli mi ruky a nohy a celé telo sa mi chvelo. Neskôr ale začali účinkovat a asi dva roky som sa cítila dobre, chodila opäť von medzi ľudí, bežné situácie už neboli nezvládnuteľné. Bola som veselá a šťastná. Asi pred mesiacom som sa však začala budievať na strach, v noci som cítila úzkosť. Myslela som, že to bola náhoda. Odcestovala som za bratom do zahraničia, cestu som zvládla. Cestou naspäť som však už na stanici začala mať krče a bolesti, vo vlaku sok samozrejme plakala, že sa mi stane nehoda, bol to rýchlik bez wc, rozmýšlala som že hneď vystúpim, s plačom som volala rodine. Úzkosť a paniku som cítila opäť v meste medzi ľudmi, potom v reštaurácii. Moja psychiatrička bola mimo celý mesiac, nevedela som ju zastihnúť, tak som išla za zastupujúcim psychiatrom, milý pán ktorý mi zmenil lieky po dlhom sedení. Nastavil mi natidepresíva Alventa a liek na ukludnenie Atarax. Užívam ho asi dva týždne a mám záchvaty zlosti, hysterické výstupy, strašne na rodičov kričím až sa neviem ovládať. Nedávno som bola na chate s priateľmi autom, cestu tam aj pobyt som zvládla. Cestou späť som ale tesne pred odchodom mala zase strach, mala hnačky, cítila som paniku a úzkosť, zastavovali mi na každej možnej zastávke, plakala som v aute a pravidelne som mala taký malý zachvat plaču s tým, že som nahlas dýchala a lapala po dychu. V živote som mala dosť veľa priateľov, aj som sa niektorým s mojim trápením doma a týmito zdravotnými problemami zdôverovila. Neviem či kvôli tomu aká som alebo z akého iného dôvodu sa so mnou každý priateľ rýchlo rozišiel hoci s nimi som takéto stavy nikdy nemala, resp zhodou okolností som tie vzťahy mala v lepšom období keď som to zvládala. Matka mi tvrdí, že to ľudom prezrádzať nesmiem, lebo ma budú považovať za psychicky narušenú, že nie som normálna. Ja si myslím, že je to aj tým, že inak ako hádkami komunikovať neviem, niekedy som veľmi zlá. Po poslednom zúfalom pseudovzťahu som sa rozhodla zostať sama. Hoci som dlhé roky hľadala útechu a útek z domáceho napätia u frajerov, žiaden pri mne nestál, nepomohol mi to zvládnuť, jedine mi dali zbohom čo mi len pridalo bolest. Nedávno sa mi podarilo dokončiť školu, ale ja nemám už ani žiadne plány, necítim žiadnu radosť, neteším sa z ničoho. Aj napriek tomu, že od 17 rokov som túžila mať manžela a dieťatko, jednoducho si vytvoriť moju vlastnú šťastnú rodinu kde by to záviselo od môjho nastavenia, netúžim už ani po tom. Myslím si, že som pekná a atraktívna mladá žena, v živote by som ľudom úmyslene neublížila, ani ich nevyužila, snažím sa o mojich blízkych starať a zaujímať sa o nich, neklamem, som poriadkumilovná a pracovitá. Nepijem a nefajčím, neflákam sa a každý deň sa snažím urobiť niečo zmysluplné aj pre druhých. Zo strany rodičov pochopenie nemám, tak ako som ani v destve nemala kedy ich vzájomný boj bol záujem číslo jeden v celej rodine. Otec si myslí, že žiadne lieky nepotrebujem, matka že spúšťačom bol stres zo školy a prečo mám stále problémy keď školu som už skončila. Veľa krát plačem, nikam s nikým nechcem chodiť, najradsej som sama a keď idem tak len nakupovať tiež sama. Za terajšiu situáciu viním rodičov a nedokážem im to odpustiť. Moje okolie sa mi snaží pomôcť aj ma chápať, brat aj švagriná sú psychiatri v zahraničí, ale pokiaľ niekto toto nezažil pochybujem, že sa vie empaticky vcítiť do mojej situácie a skutočne vedieť aké je to cítiť moju bolesť, strach a smútok každý jeden deň. Niekedy si prajem aby ma nešťastnou náhodou zrazilo auto, rozmýšlam či by som sa išla posadiť na vlakovú trať.... ospravedlňujem sa za tak dlhý príspevok. Budem vdačná každému, kto by nejakým spôsobom reagoval, prípadne mi napísal aj na email.

pupavka18

Ja tiež sa prikláňam, že zmena prostredia, možno aj liečenie v liečebni, ak nemáš s tým problém, hanba atď., , že keď u psychiatričky aj si vedená...

Ale najviac mi je divné, že súrodenci dvaja, čo je nezvyklé, sú psychiatri, v zahraničí

Prečo načas k nim nemôžeš ísť, aj na rok, predsa sú to tvoji súrodenci a psychiatri, veď ty máš takú výhodu a riešenie na dosah

Už som to tu inde písala: že liečenie Svidník, liečebňa, áno na konci sveta, ale z celého Slovenska tam sa chodí, aj na 4 mesiace, veľmi dobrý a sčítaný primár aj doktor, fakt na úrovni, mladší sú k tomu ešte, že rozhovor veľmi empatický, ako priatelia

Super varia, telocvičňa, záhrada, činnosti pravidelné, psychológ terapie, dlhé rozhovory so psychiatrom, vychádzky do mesta, nákup atď., tvoj psychiater tam tlf.,objedná na termín voľný...

Denyzz

Ahoj Balquis,náhodou som teraz natrafila na Tvoj príspevok. Ak sa stále trápiš s úzkosťou a inými vecami,ozvy sa tu. Napíšem Ti co by Ti mohlo pomôcť ako som sa z toho dostala ja. ☺️ pozdravujem

lencus968

je to velmi smutne, ze mlade dievca je plne strachu a bez lasky, nestastne...je mi ta luto.
ale je to tak, mala by si sa zamerat iba na svoje dobro, neriesit minulost. Skusit zabudnut...
mas toho vela pred sebou a ak budes takto existovat este dlhsie, tak skoncis na psychiatrii. Musis najst vnutorny pokoj v sebe. Iba ak ho najdes tak sa budes citit omnoho lepsie...
Drzim ti palce, aby bolo vsetko v poriadku...

medikamentus

Tvoje problemy jasne pramenia z nefungujucej rodiny. Na teba nikto nebral ohlad a problemy mas psychosomaticke /diskonfort v traveni a hnacky/. Takychto rodicov by som trestal, ale viem, ze za mrezami by bola mozno aj tretina, ci viac rodicov.
Uz si vystudovana a dospela, takze z tohto prostredia okamzite prec. Vytvor si novy pokojny zivot a ak bude treba uzivaj na zaciatok antidepresivne lieky, hlavne, ak ti uz raz dobre zaucinkovali. Nemyslim, ze ich budes uzivat navzdy. Potrebujes sa len upokojit, najst si pokojny vankusik v zivote.
O staru rodinu sa uz netrap. Mysli na seba a bude to dobre.

vanillka

Ahoj, jasne, kto nezazil, nepochopi :-(
Len nerozumiem, ked je brat aj svagrina povolanim psychiater, preco sa neobratis na nich?? Ved to mas z prvej ruky, nie biznis lekari, ktorí do teba napchaju vsetko mozne farmasvinstvo...tomuto som u teba trosku neporozumela.

A co sa tyka PP, nechapem, pomaly (ale isto!) to zacina mat kazdy druhy clovek, ale stale je to ako verejne tajomstvo v spolocnosti...A hlavne ak sa s tym zdoverite, tak vas zacnu oznacovat za psychicky choreho, ale ani to vlastne nie ste, kedze ani psychiater vam s tym nedokaze pomoct, takze? Je to skutocne len neobjasneny strach alebo nieco zle v tele funguje, co sa v tele zafixovalo za "potencialny strach" a telo spusti panicky atak, teda boj o prezitie...
Nie som lekar, ale myslim, ze na to, ako zacina byt toto ochorenie rozsirene, by sa tomu niekto mohol uz zacat relevantne hlbsie zaoberat, nez to len odbit posedenim u pseudopsychiatra s nasadenim ad s katastrofalnymi nasledkami...

vanillka

Ahoj, jasne, kto nezazil, nepochopi :-(
Len nerozumiem, ked je brat aj svagrina povolanim psychiater, preco sa neobratis na nich?? Ved to mas z prvej ruky, nie biznis lekari, ktorí do teba napchaju vsetko mozne farmasvinstvo...tomuto som u teba trosku neporozumela.

A co sa tyka PP, nechapem, pomaly (ale isto!) to zacina mat kazdy druhy clovek, ale stale je to ako verejne tajomstvo v spolocnosti...A hlavne ak sa s tym zdoverite, tak vas zacnu oznacovat za psychicky choreho, ale ani to vlastne nie ste, kedze ani psychiater vam s tym nedokaze pomoct, takze? Je to skutocne len neobjasneny strach alebo nieco zle v tele funguje, co sa v tele zafixovalo za "potencialny strach" a telo spusti panicky atak, teda boj o prezitie...
Nie som lekar, ale myslim, ze na to, ako zacina byt toto ochorenie rozsirene, by sa tomu niekto mohol uz zacat relevantne hlbsie zaoberat, nez to len odbit posedenim u pseudopsychiatra s nasadenim ad s katastrofalnymi nasledkami...

Textová Inzercia

olej cbd
CBD olej vo svojej najprirodzenejšej podobe.

Doprajte si CBD so zložením, ktoré je vytvorené prírodou a podložené vedou.