Ahoj :)
Najprv asi niečo o mne. Mám 23 rokov, dokončenú strednú školu s Maturitou a pracujem v IT, venujem sa turistike, VHT, fotografovaniu prírody.
Detstvo: Do škôlky som nechodil. Od začiatku školy som bol šikanovaný a utláčaný, menil som často školu ale všade to pokračovalo. Bol som utiahnutý chudučký chlapček, ktorý sa zaujímal o všetko okolo seba ale nešlo mi to s ľuďmi. Každý rýchlo zistil, že ma môže šikanovať a utláčať a presne to každý robil. Stal som sa problémovým žiakom, kedže som sa snažil nejako zapadnúť. Na strednej to pokračovalo a došlo to až tak ďaleko, že ma zo školy vyhodili. Po roku som sa tam vrátil a diametrálne odlišnej triede som školu v pohode dokončil. Škoda, že som tú triedu nemal od začiatku.
Zo školy v podstate nemám žiadneho skutočného priateľa/ku ktorému by na mna záležalo.
V rodine boli hádky a bitky z maminej strany bežná vec. Vždy hádka kvôli peniazom alebo niečomu čo otec urobil. Sme atypická rodina kde si bežne všetci nadávame a nikomu to nepríde divné. Preto sme sa sťahovali aj každý polrok.
Súčasnosť: Po škole som mal polroka voľno a následne som sa náhodou dostal do firmy, kde pracujem ako IT - čkár. Plát do 500 € ale čo už.
Rany z detstva sa teraz prejavujú na plno. Som nespolečenský podivín. V práci sa zaujímam len o prácu a nedokážem sa zaoberať bežnými udalosťami ako narodeniny alebo nejaká oslava na firme alebo bežný pokec o všednom živote. Mám problém o niečom hovoriť, za niekým ísť požiadať o niečo, dokonca aj nahlásiť dovolenku je pre mňa veľký problém. Ani by som nedokázal z tej práce odísť.
Venujem sa turistike, spoznávam veľa ľudí ale viaznem v komunikácii. Zaujímam sa len o fakty a nedokážem voľne kecať o niečom. Každý sa zaujíma len o to čo robím ale nie o mňa ako človeka. Neviem sa uvoľniť, stále v hlave analyzujem čo povedať a ako to povedať. Nemám rád dlhé ticho ale ani neviem o čom hovoriť keď miniem všetky fakty a veci ktoré chcem prebrať.
Nikdy som nemal priateľku, počas školy mi celý kolektív tlačil do hlavy myšlienku, že ja na to nemám právo, že čo ja chcem. A tak toto je zatiaľ neprekonateľná bariera. Chcem, ale neviem si predstaviť aby som mal priateľku, psychicky by som to nezvládol. Nevedel by som ako sa k nej správať a čo povedať.
Na strednej som začal piť alkohol, opíjal som sa so spolužiakmi ktorý ma šikanovali a vysmievali sa mi. Bol som ich opica, ktorá sa opije a zabáva ostatních. Často som sa budil na miestach a nevedel som kde som a kde bývam. Zobudil som sa na kraji cesty a polícia si myslela, že som mrtvola. Bol som úplná handra spoločnosti. Alkohol mi potlačil sociálnu fóbiu ale nič sa tým nedosiahlo, práve naopak. Boli to najhoršie chvíle v mojom živote. Dva krát som sa zobudil v nemocnici priviazaný o posteľ. Keď niekto spomína na zážitky zo školy ako bolo super, ja si len spomeniem na nočnú moru. Pokračovalo to aj po nástupe do práce, kvôli tomu som raz neprišiel do práce, lebo som opitý spal doma a skoro ma vyhodili. Ale prišla zmena, povedal som si, že toto nie je cesta a musím to skončiť. Od začiatku tohto roku som s tým skončil. Musel som byť tvrdý a začať ignorovať a prestať sa stretávať s každým, s kým ma spájal alkohol. Veľa ľudí to hnevalo ale postupne sa prestali ozývať. Skončil som skoro s každým koho som poznal, pretože som nemal nikoho s kým by ma nespájal alkohol. A tak sa sa utvoril priestor na niečo nové, a ja sa začal venovať turistike.
Kvôli strachu nemám vysokú školu, nemám plat aký by som chcel mať, nerobím čo by som chcel robiť, nemám život aký chcem. A bojím sa, že nikdy mať nebudem. Myslel som si, že sa to bude zlepšovať ale ten pokrok je malý a bojím sa, že život ubehne a ja si budem nadávať za to ako som ho prežil.
Ja sa pýtam, existuje šanca ako sa z toho dostať? Je šanca na normálny život. Pretože, ten strach mi bráni čokoľvek urobiť.
