Dobrý deň.
Mám 20 rokov a ešte chodím do školy.
Premýšľam o svojom živote a prišla som na to, že ma nikto nemá rád. Všade som nechcená. Ťahá sa to za mnou už odmalička. V škôlke som nemala žiadnych kamarátov, niektoré deti ku mne boli dokonca drzé. To isté na základnej a aj teraz na strednej. Nemám žiadnych priateľov. Jediné čo mám, je rodina a som za ňu vďačná.
Pripadá mi, že so mnou ľudia nechcú nič mať. Vidím na ich tvárach, že ich odpudzujem a vidím aj znechutenie (zo mňa).
V škole nemám absolútne nikoho. Všetci na mňa pozerajú znechutene a krivo.
Je síce pravda, že som hanblivá, nekomunikatívna a nespoločenská a asi mám zlé vyžarovanie, ale každý sa mi obráti chrbtom. Takýto život je na prd.
Hocikedy rozmýšľam nad tým, že keby sa mi náhodou niečo stalo a zomrela by som, bolo by to v pohode. Mala by som kľud a netrápila by som sa. Nechcem zomrieť, ale keby sa to stalo, vadilo by mi to len trochu (bolo by mi ľúto, že by som nebola s rodinou, a aj to, že by sa trápili).
Cítim sa na tomto svete bezcenná a nepotrebná.
Neviem si predstaviť ten pocit, že by ma mal niekto rád. Neviem, čo je to láska.
