Zdravím Vás, zaujímalo by ma, aké máte vzťahy so svokrovcami? Ja cítim potrebu sa im vyhýbať, z môjho pohľadu naše stretnutia prebiehajú hlavne z povinnosti- oni majú od nás očakávania, že prídeme: na začiatku výčitky, že ako dlho sme neboli, navaria (super-ale nepotrebujem to), kecia sa len o tom, komu čo treba (hlavne švagrovcom)-očakávania, potom sa riešia klebety a do budúcna kde by sme mali kedy my podľa nich byť a čo robiť (čo ma nebaví zdôvodňovať, prečo nie, však mám vlastný život). Manžel je však na nich dosť naviazaný, vyčíta mi, že nepodporujem budovanie ich dobrých vzťahov, pravda je taká, že ja veľmi nemám čo budovať, stačí mi vidieť ich raz za mesiac, skôr mám potrebu sa im vyhýbať, lebo mám pocit, že nám chcú zasahovať do života, ked sme s nimi častejšie, hlavne ja...Ako to zlepšiť, máme kvôli tomu hádky v manželstve? Ďakujem za každý konštruktívny názor, resp. skúsenosť.
Svokrovci - vzťahy
Takto, môjho manžela to napĺňalo tie ich skvelé rodinné vzťahy, mňa to skôr vyciciava byť stále pre niekoho nápomocný, ja si to neviem predstaviť tak žiť, skôr by som chcela niečo naše-vlastné budovať, toto pre mna nie je veľmi podstatné, len kamen úrazu, lebo rôzne predstavy o vzťahoch k širšej rodine...
Tak isto aj ja rada pomôžem, len to nerobím zištne, len som nebola zvyknutá, že niekto to využíva a berie ako samozrejmosť-švagrovci, že potom stále vyvolávali, že im dačo treba, lebo majú svoje..blabla, práve tomuto sa vyhýbam...dokonca aj svokra vie rozkázať, že čo im treba a kedy, akoby manžel bol povinný im robiť službičky ako "za mladi"...pre mna sú to divné vzťahy...neviem, či si zvyknem...
Zhoršilo sa to, ako sme sa vzali pred 2 rokmi, ja som už v takom štádiu, ako som písala, len manžel chce budovať a udržiavať vzťahy, čo nepovažujem za zlé, len odtiaľ-potiaľ...
Nieže by oni nechceli pomôcť, oni tak žijú aj so švagrovcami, len ja nechcem byť v takom blízkom vzťahu s nimi, lebo to by bolo len o tom kto-čo-kedy potrebuje, už som raz zažila...chcela by som žiť tak, aby to mna-nás nevyciciavalo tie ich "skvelé a dokonalé" vzťahy (podľa môjho manžela)...:-)
Jedným uchom dnu a druhým von. Poznám veľmi dobre tento typ rodičov. Nezavďačíš sa im aj keď sa pre nich zoderieš. Stále sa budú len a len do vás starieť, pričom sami sa o seba nevedia postarať. Vlastné deti majú za svojich paholkov a to doslovne.
Potom je iný typ rodičov - samostatný, sami sa vedia o seba postarať, rešpektujú svoje deti, nerozhodujú za ne, aj keď sa deti rozhodnú zle, tak sú tu pre nich a pomôžu, veľmi pomáhajú svojim deťom. Deti majú u takých rodičov podporu a stoja pri nich.
Moja mila to je nic , bud rada ze ju vidis len raz za mesiac , ja s mojou zijem uz 20 rokov , psychicky ma tyrala takych dobrych 15 rokov , ze som z toho az ochorela na depresie .....tak pat rokov dozadu dostala porazku a odvtedy som ta najlepsia , ked jej treba utierat zadok a vsetko podobne .....uz som odrazu aj lepsia ako jej dcery , ze udajne ma ma radsej ako ich , ale ja nezabudam .....stale ma najake choroby do toho a velmi sa trapi , ktovie preco , mozno si ma odtrpiet za to ako niekomu velmi ublizila , nielem mne .....ja som si pri nej presla peklom na zemi a stale prechadzam len uz po chorobe sa zmenila o 360 stupnou ale tym uz co robila v minulosti nezvrati ...
Fakt to maju ludia horsie , tak sa snaz nejako s nou vychadzat na tu chvilu co si s nou
Tvoji svokrovci sú ako moji rodičia. Deťom nevedeli nikdy pomôcť, chceli len za nich rozhodovať. Na deti majú veľké očakávania - že im budú nadosmrti hotovať drevo, kupovať veci, opravovať dom a okolie, kosiť, atď. A všetko toto berú ako samozrejmosť, pritom vďačnosť chýba. Zabúdajú, že deti majú vlastný život, svoje povinnosti, že tu nie sú na to aby im slúžili, že deti sú dávno dospelé a možno aj múdrejšie ako sú oni. Je to taký typ rodičov, oni sa nezmenia, neočakávaj pomoc, očakávaj len výčitky, rozhodovanie za vás a kopec práce pre manžela, žiadnu vďaku. Stretávajte sa minimálne, nedaj si zasahovať do života. V prvom rade nech sa starajú o seba a nech nevyužívajú/nezneužívajú svoje deti.
Ďakujem za názor z praxe, nehnevám sa :-) Ja mám s rodičmi iné vzťahy, nejako sa s nimi neviem zžiť, resp. nechcem žiť ako si oni predstavujú, pripadá mi to ako sekta (jeden povie a ostatní robia)...:-D
Ahoj, nehnevaj sa, ale myslím, že robíš z komára somára.. sú rodiny, kde sa svokrovci 100x horšie správajú a to sú ešte len problémy. Ja som si tiež dlhšie hľadala cestu ku svokrovcom, ale nevzdala som sa. Sú to predsa ľudia, čo mi vychovali manžela, bez nich by nebol, tak je na mieste trochu úcty a tolerancie. Manžel rovnako napr moju mamu moc nemusí, ale raz za čas ich predsa ideme pozrieť. neviem, mne to príde normálne. Neberiem si niekoho na rok alebo na dva, ale na celý život (ideálne) a dobré vzťahy sú nadovšetko. Podľa mňa sa moc nesnažíš, zlepšiť tento vzťah, proste sa tam nudíš atď, ale všetko je to o tvojom postoji. Lebo tvoj postoj potom preberú vaše deti a od začiatku ich naočkuješ proti starkým.
Skús ešte prehodnotiť, či ti to celé stojí za hádky v manželstve a či chceš, aby to takto trvalo ešte xy rokov.
Doplnenie- manžel žil do 30 rokov s nimi, mali vzťahy (z môjho pohľadu prehnané), kde on nemal vlastný život, len ho využívali s tým, čo im bolo treba (svokrovci, švagrovci), ale jeho to bavilo robiť pre nich, ja som však iná...asi na to si roky nevedia zvyknúť, že im nie je k dispozícii...neviem.
