Strach z dotykov

Mas problem, ktory nesuvisi s vychovou. Je to strach, musis sa ho naucit ovladat. Raz do tvojho zivota vstupi clovek, ktory ta natolko otvori, ze ho ty sama budes objimat. Rada. Ak mas v sebe dostatok lasky.

Treba paru krát sa dať vymasírovať ku masérkre, alebo k maserovy na masáž a možno to pomôže.

v linku je vysvetlene, je aj video...

nemusí to byť ziadna psychicka porucha,....!
prirodzene existuje také niečo že "osobná zona" to je 1 meter
mne to tiež prekáža ked mi ju niekto naruší.. a nie som jediná,
napr. v robote mam kolegu ktorý sa stále na mna lepí, nie len na mna, obtiera sa, je slyzky...
nahodou bola situácia a som mu povedala že nech dodržuje moj osobny priestor, na čo sa ozvala aj druha kolegyna že on aj ku nej ide tak blizko a tiež jej to vadí... tak som s nou kecala na tuto temu... takže nie si jediná...

a tiež nie je dovod aby si sa objimala a bozkavala s cudzimi ludmi..

www.noviny.sk

Myslím si, že by ti mohla pomôcť kognitívno-behaviorálna terapia. Viem že s ňou majú pri takýchto blokoch výborné výsledky behom pár dní.

Filip TT - Nie, ani s mamou.
A s malými deťmi do 3 rokov nemám problém. Mám rada deti, sú zlatučké.

Keď je to nečakané, nestíham reagovať, takže to pretrpím. Ináč je to trápenie.

Tak pri rodicoch to je mne osobne najneprijemnejsie....psika ci macicku som pohladit dokazala len tak.
Najprijemnejsie mi je to vtedy, ked mi je ten clovek sympaticky a dotkne sa ma necakane, ibaze to nestaci, dost zavisi od toho na kej urovni sa to odohrava, lebo objatim ci dotykom sa ludia akoby spajaju, takze by to malo byt na rovnakej urovni citenia z jeho i mojej strany alebo aspon nezistne. Ked sa ku mne blizi ktosi aj ked by mi bol akokolvek sympaticky a viem, ze ma ide pohladit ci objat, tak sa tomu zakonite vyhnem a uteciem, ak sa mi zda, ze prenho ten dotyk znamena ci uz viac alebo menej nez pre mna....alebo to potichu pretrpim

ahoj, ja mam "problem" taky isty, ale problemom to uz velmi nenazyvam
moji rodicia sa nikdy predo mnou neobjimali, nebozkavali, spavali od seba oddelene, to iste aj co sa tykalo mna, ziadne objatia, pusinky na privitanie,... ja som tam vyrastla a zo svojou rodinou som sa zmierila, tu si nevyberies a musis sa snazit ist dalej...
prislo to az ked som zacala mat vztahy a kazdemu chlapcovi to bolo divne.. terajsi to chape, vysvetli som mu o co sa jedna, neuraza ho to, mam ho velmi rada a postupne sa to snazime napravit... je velmi trpezlivy, vsimavy a poviem ti, ze to postupne celkom ide.. tiez pomaha kontakt so zvieratami, ak mas ku nim vztah :) ...ono to rychlo nejde, potrebujes cas a trpezliveho cloveka, to jedine ti viem poradit...
drzim palce, hlavne sa ukludni a uzivaj si zivot, netrap sa tym viac ako je treba, inteligentny partner/kamrat/kamartka to pochopi a pokusi sa pomoct :)

Takže ani mama? A čo malé deti? Bábätká nie sú pre teba milučké?

Je mi nepríjemne, ak sa ma dotýkajú druhí a ani ja sa druhých nedotýkam.