Zdravím, mám 20 a odjakživa zdr. problémy, pre ktoré si toho so mnou rodičia preskákali veľa.
Stále ma kontrolujú, aj akože "nenápadne". Nič im nehovorím, nemám to kvôli tomu zapotreby. Ani ma nemrzí, že nie sú súčasťou môjho súkromia.
Ide o to, že ma vôbec nemali problém už ako decko ťahať od soc. situácií (do 16, kým som si svoj priestor nevybojoval, som nemal žiadnych priateľov),
Stále by to robili. Otec išiel so mnou raz do školy a čaja ma pozdravila- v sekunde jej dal najavo, že mi má dať pokoj. Robí to s každým pre neho cudzím človekom, ktorý sa ku mne ozve.
Keď dakde sme, preventívne kontroluje ľudí, či sa ku mne nepriblížia. Je ako chorý. Mama to isté.
Dnes už je to inak. Nikam s nimi nechodím, pre svoje dobro. A e mi tak, žiaľ, lepšie.
Ďalšia taká novinka- otec raz poprosil miestnu taxislužbu, nech mu napíšu, kde ma vyzdvihne a kam pôjdem (keďže mu nechcem nič vravieť).
Rozprávať sa o tom s nimi nedá-akurát začnú vrieskať a tresnú dverami. A keď sa preto vytočím ja, vyzerajú, akoby ich to tešilo, že som naštvaný.
Možno ťažko uveriteľné, ale nie je to fake téma. Čo robiť? Neraďte mi zamestnať sa a odísť- pre moje zdravie je menej pravdepodobné, že ma zamestnajú. Musí to ísť inak...
Zároveň by som požiadal radu od uživateľky WHISPER, keďže jej rady tu na fóre sa zdajú byť presné a správne. Ale vyjadrite sa všetci kto zažil resp. vie poradiť.
Vďaka.
Rodičia na mne strašne lipnú- hodila by sa rada od WHISPER
Milada- V tejto oblasti už mám skúsenosti, no nájsť nejaký hlboký vzťah v mojom veku je ako hľadať ihlu v kope sena. A nemôžem na ňu nahádzať to všetko, to by vyzeralo extrémne negatívne. A nikoho cudzieho nezaujímajú do hĺbky druhého problémy, to iba ak spolu už roky žijú. Preto píšem aj na toto fórum, je to anonymné a nechcem zaťažovať priateľov a byť negatívny.
Nmalicka- Toto presne robím, len som prestal s presviedčaním, to ma len zbytočne deptalo a ničilo. Nerozprávame sa, nevedia kde a kam chodím, prakticky ma vôbec nepoznajú.
Ale v momente ako by som s nimi dakde išiel, všetko by začalo znova (ťahanie od známych a pod.)
problem, ktory mas je velmi tazky. rady sa pisu lahko, nieco ine je v tomto fungovat, respektive riesit ho.
MP o tom napisal dobre: su jednoducho ludia, ktori pochopit nevedia, lebo nechcu. (a byvaju to casto nasi najblizsi.)
Toto je dobre si uvedomit a podla toho sa potom aj spravat. lebo ak si niekto spieva stale svoju pesnicku, tak potom ty si musis spievat svoju pesnicku. tak aby ku stretom dochadzalo minimalne. v takomto pripade ale ty by si sa mal sustredit na to, aby si bol uplne sebestacny. maximalne sebestacny - lebo iba tak mozes mat v tejto veci uspech. presvedcovat niekoho o svojej pravde, kto nechce pochopit, je zbytocne - strata casu, energie, nervov - prinasa to iba depresiu, ubija, zraza sebavedomie. ked nechce pochopit, tak na to ma padne dovody...je to dobre pre nich, ale nie pre teba.
Vyzeras aspon takto ako o sebe pises, dost slusne, si mlady, bohuzial chory ale vies sa urcite o seba postarat( tak ako si pisal do doplnujucej info do komentov), zijes uz konecne aspon z casti ako chces...tak a preco si nenajdes nejake dievca? Ja si myslim ze takych aky si ty je malo..ale davaj si pozor kde budes hladat...ja si myslim ze ked si najdes niekoho, kto ta bude chapat a bude ti blizky tak sa ti bude zit ovela lepsie a lahsie..
helga: Tuším, že sa musím dostať z ich dosahu. Ale v súčasnosti to nejde, verte mi. Musím mať maturu, keď chcem pri svojom zdr. stave a vôbec nájsť nejakú dobrú robotu. Nezdravé rodinné vzťahy sú skôr so širšou rodinou, ale to je tu trochu zložitejšie vysvetliť.
Odísť k niekomu z rodiny- neprichádza do úvahy. Jednak až také hlboké a pevné putá tam nie sú a jednak by sa to aj tak prevalilo- čiže sa to nedá.
Ak si to tak zosumarizujem, tak musím vydržať. Kým budem mať maturu, niekde na VŠ do iného mesta alebo práca....
Synku, mozno ti ini, lepsie poradia.
Necitam vsetko, lebo uz dobre nevidim, ale podla toho, co
pises, mate velmi nezdrave, doslova skor chore vztahy v rodine.
Naznacujes, ze nemame radit odchod /bojis sa/, ale ver mi, ze ty
odtial musis odist chlapce.
Niekoho najdi, ujca, ci zabudnutu tetku alebo kamarata. Alebo popytaj
o radu knaza. Napis do tv, proste nieco vymysli, ale tam nezostan.
helga
WHISPER
Nie bola si to ty z tochto nicku. Prepac odporucila si mi psychologa nie psychiatra. Ale o to tam neslo, povedala si nejaky blby priklad ked si pracovala v nemocnici ze poznas vela pripadov, ktori presli vsetkymi vysetreniami a doporucilo sa im psychiater, mna nasralo ze si to napisala do tej temy ako samozrejmost ako kebyvsi vedela cim som si presiel. A este v dnesnej urovni svk zdravotnictva toto napises...
denisaf: DMO (detská mozgová obrna).
a co ti vlastne je? naozaj nemas nadej najst si niekde pracu ci si ztp? zial bohu jedine co by ti fakt pomohlo je odstahovat sa mne tiez jedine to pomohlo... bola to tazka cesta k vlastnemu bytu ale stala zato :)
Poznám istých rodičov, ktorý majú syna na vozíku od narodenia. Vychovali z neho sebavedomého spoločenského mladého muža. Robia v lete tábory pre deti na vozíkoch. Poznajú aj rodičov, ktorí to so svojimi deťmi s postihom nezvládajú a vedia ako sa im prihovoriť. Skús ich osloviť, možno ti budú vedieť poradiť. Majú túto stránku:
www.sbah.sk
Poznám svojich rodičov a MP má v tomto bližšie k pravde ako ty, anjelik.
Aby ste mali širší kontext: Ja som až v 18tich začal chodiť sám von (a ten cirkus, čo to sprevádzalo, kým som si to vybojoval si neviete ani predstaviť).
Ďalej, v 16tich som bol s kamošmi prvýkrát v živote vonku. Fakt, dovtedy 0 bodov. Nemal som žiadne sociálne zručnosti, nevedel som si robiť priateľov, nič. Môj život pozostával zo školy a doma z PC a kníh. Bodka, nič iné.
Nikdy som nebol vedený k tomu, aby som veci zvládal sám. Aj som veril, že to nezvládnem, lebo som bol decko a dieťa verí svojim rodičom všetko. Až keď som skúšal sám, tak som zistil, že zvládam VŠETKO (a to, čo som nezvládal, chcelo len nácvik).
Dnes už je to o kus lepšie, von som ako dlho chcem, robím si, čo chcem, skrátka žijem.
Ale tá nutnosť spútavať je u mojej rodiny stále. Chápete, im je jedno či mi tým nejak neubližujú, hlavne, že sú oni šťastní. Mama keď som používal vozík, ma vôbec nemala problém odtiahnuť nasilu, keď sa mi dakto prihovoril, alebo proste nejako normálne sa so mnou snažil naviazať pokec (a nebol to nikto nebezpečný, všetko deti, mládež, moji rovesníci).
Keď som mal už z toho nervy v kýblu, mama len na mňa začala vrieskať a otec sa mi smial do tváre. Vyslovene akoby ho tešilo, že sa trápim.
A tak vo mne voči ním za tie roky rástol hnev. A láska stále viac a viac mizla. Mohol som byť šťastnejší, mohol som mať priateľov, mohol som žiť lepší, krajší, zaujímavehjší, no hlavne šťastnejší život...keby pri mne v určitých chvíľach neboli rodičia.
Dnes to už je iné, ako som písal.
Ale mám pocit, že MP má pravdu. Nepochopia to nikdy.
Teraz, keď už máte širší záber, možno vás ešte dačo napadne...
