Ahojte,
od prveho rocnika na gympli (teraz som koncila treti) som sa kamaratila s jednym mojim spoluziakom. Boli sme velmi dobri kamarati, hovorili sme si o vsetkom a skvele sme si rozumeli. On mal cely cas priatelku. Ona sa s nim vsak na zaciatku treteho rocnika rozisla a nas to este viac spojilo. Travili sme sami dvaja este viac casu. Volal ma na zmrzlinu/prechadzky/atd... pisali sme si cele dni, stale bolo o com. Len postupne som zacala mat pocit, ze sa to meni a ze on ma prestava brat len ako kamaratku. Vzdy ked prisla chvila, kedy by mi mohol dat pusu, ja som zacala nieco kecat, aby som to udrzala na kamaratskej urovni. Vtedy som ho stale vnimala len ako uzsatneho kamarata. Neskor som prisla s napadom, ze ho predstavim jednej svojej kamaratke, on suhlasil. Snazila som sa ich dat dokopy. Podarilo sa. Teraz su spolu vyse 3 mesiace a vela sa toho zmenilo. Aj ked s nim travim cas, je to ine. Uz tie chvile nie su take pekne, uz to nie je take romanticke... Chova sa ku mne len ako ku kamoske... A ja truba az teraz som si uvedomila, ze ho velmi lubim, ze mi chyba kazda jedna minuta s nim, to ako sa na mna pozeral, jeho vona, tie krasne chvile... Ked si predstavim, ze som to mohla byt ja, co by som mala toho najuzasnejsieho chalana, s ktorym som si tak velmi rozumela, ale vsetko som to pokazila tym, ze som ho brala len ako kamarata... Je mi uplne na nic. Ked ich stretnem ako su stastni.. Nechcem zle ani jednemu, nechcem im to kazit, ale citim sa vtedy mizerne... A najhorsie je, ze este ma caka posledny rok, co ho budem denno-denne stretavat v skole, kedze sme spoluziaci.. Najradsej by som sa odtrepala dakam velmi velmi daleko a nikdy sa nevratila.. Ani neviem co ocakavam od toho, ze som to sem napisala. Vopred dakujem, ze ste tie moje kecy docitali az sem.. a prosim, nehovorte mi, ze som este mlada a pride dalsi alebo, ze chlapov je milion... lebo zijem v sucasnosti a nie v buducnosti, teraz to velmi boli :/ a neviem si predstavit, ze by som si este niekedy s niekym tak rozumela ako s nim...
