Zdravím vás !
Ešte pred tým ako začnem písať , chcem len objasniť , že mi je jasné , že ľudia majú oveľa väčšie problémy než ja.
Mám 17 rokov , a len 167cm. Každé ráno sa zobúdzam s tým , že som najnižší , cítim sa dosť nepríjemne v spoločnosti spolužiakov , ktorí majú 180+. Učitelia majú niekedy blbé poznámky , spolužiačky/dievčatá ma úplne ignorujú , a držia sa tích vyšších , no a ja poväčšinou len z dvoma spolužiakmi. Fotia sa s nimi , bavia , žartujú , chodia po akciách. Ja ak som chcel ísť tak záhadne sa nikam nešlo , ale potom fotky na INSTAGRAME ako sa majú dobre na feste. Ked sa fotí tak musím byť stále vpredu , a spolužiaci majú z toho srandu. Ale tak to je stále.
Taktiež v športe v skoku do diaľky , behu , šprinte nemám šancu lebo krátke nohy , a najväčšie je to utrpenie , ked máme spojenú TSV s dievčatami a skočím len 4 metre a učiteľ ma blbé poznámky , totálne ma ztrápni pred všetkými , a ostatných dlhánov pochváli.
Skúšal som bojové športy (BOX) ale ak došiel borec s dlhými rukami tak som sa k nemu nevedel dostať. Hanbil som sa zato , tak som odišiel z klubu a teraz už trénujem doma.
A to ani nevravím , ked si dievčatá vezmú opätky , to je utrpenie pre moju dušu. Oni sa na tom smejú , ja sa cítim nepríjemne , a depkárčim kvôli tomu.
Hovorí sa , že všetko zlé je na niečo dobré , ale načo je toto moje "trápenie" dobré ? :(
