Dobrý deň. Chcem sa spýtať, či som oprávnene naštvaná a na vaše názory.
Mâm 19 rokov, chodím na strednú školu, ešte mi zostáva jeden ročník. Blíži sa leto a rodičia ma posielajú niekde na brigádu. A tu je problém: Nie žeby som bola lenivá, ale už len pri predstave na to, že mám ísť niekde medzi ľudí a hovoriť s nimi mi naháňa hrôzu. Pre mňa je ťažké ísť do spoločnosti a pretrvávať tam. Som extrémne hanblivá, tichá, nekomunikatívna, nespoločenská, nemám ŽIADNE sebavedomie. Myslím si, že som nemožná, že nič nedokážem. Neviem, či za to môže výchova, no nebola veľmi dobrá. Rodičia robili jednu z najčastejších chýb: porovnávali nás s druhými, úspešnejšími ľuďmi, stále a trvá to doteraz. napr. ''Pozri sa, bratranec si našiel brigádu a ty len sedíš na zadku." alebo "Druhé deti sa vedia lepšie učiť a ty nám také známky nesieš domov". Akože... som jediná na svete, kto nebude na brigáde alebo len ja jediná som sa na základke zle učila či čo ? Proste som úplne bez sebavedomia, stresujem medzi ľuďmi, mám diagnostikovanú panickú poruchu (mala som záchvaty paniky) a proste ja sa tak na robotu neviem sústrediť. A ešte medzi ľuďmi. Viem, že keď skončim školu, tak sa budem musieť uvedomiť, ale toto sú len 2 mesiace.
No takže počas toho čo som tu písala svoj problém, stihla som mať ešte krátky rozhovor s mamou o brigáde a čo sa nestalo... zase porovnávanie s tromi ľuďmi čo sa nemajú problém ozvať. Keby som sa nemala problém ozvať, tak by som si bez problémov niečo našla. Už som naštvaná z toho večného porovnávania a buzerovania. Vaše názory ? Vopred ďakujem.
