Ahojte, hanbím sa za svojich rodičov. Už od môjho detstva mi nedajú voľnosť. Mám 17 rokov. Rodičia odišli na 2 noci spať do Rakúska s tým, že pošlú za mňou spať starú mamu. Rozprávala som sa s nimi o tom a myslia si, že by som tu robila niečo zlé. Ale ja som nikdy nič zlé nerobila, takže ich vôbec nechápem. Ja som z tých detí, ktoré nechodia skoro nikam a o 10 musia byť doma a to mám 17. Myslím si, že je choré to čo si stále namýšľajú a hlavne dávaju mi najavo ako vo mne neveria. Ich názor je od 18ky rob čo chceš. Ale zrazu keď budem mať 18 a odídu preč, už nebudú mať pocit, že robím niečo zlé? Keď teraz odídu budem tu sama cez deň, upratovať, variť si a starať sa o psov + brigádujem a robím si vodičák. Toto všetko robí už človek, ktorý nie je schopný vydržať sám? Každý rok len trpím, nejde iba o toto, ale ja nemám žiadnu slobodu. Mám priateľa rok aj 6 mesiacov a okrem mamy môj otec nemá žiadnu potrebu sa s ním spoznať. V našej rodine má on hlavné slovo, mama sa ho troška bojí a nikdy nepovie aj ona svoj názor. Raz sa s ním stretol a ani mu nepodal ruku iba ho pozdravil dobrý deň. Už minulý rok som sa tešila, že keď budem mať 17 budem mať viac slobody, a predsa to tak nie je. S priateľom nie sme často spolu, pretože máme toho veľa a nechodíme na najľahšiu školu. Tešila som sa, že sem pôjde spať, pozrieme si filmy, navaríme si niečo a bude nám fajn. Prečo ostatné dievčatá majú rodičov, ktorí sa snažia všetko tolerovať? Mňa tu nikto nepočúva a len celý život čakám na tú 17ku kedy už je to taký ten vek, že by mi mohli dať slobodu, ale bohužiaľ nie. Premárnila som veľa času už len tým, čo som si musela pri nich prežívat ako 7 ročná a ťahá sa to dodnes. Nikdy som nemala šťastné detstvo.
