Dobrý deň,
na úvod, by som Vám chcel poďakovať za prečítanie tohto príspevku.
Posledné roky pociťujem v rodinnom kruhu totálny úpadok. Morálny úpadok, ktorý už v poslednom období prekračuje medze mojej trpezlivosti.
Celá podstata problému z mojej strany začala práve tým, keď moji súrodenci sa postupne osamostatnili, respektíve založili si rodinné kruhy a žijú si podľa svojich možností. Takto to už prebieha pár rokov.
Ja, ako posledný a najmladší člen rodiny som momentálne k dnešnému dňu ešte stále slobodný a bývam v rodičovskom dome. Rodičia pôjdu za pár rokov do dôchodku.
Čo sa týka môjho života, som zamestnaný (pracujem v IT sfére), popri zamestnaní študujem vysokú školu, samozrejme externou formou. Na chod spoločnej domácnosti prispievam a platím si školné, čo je samozrejmé, keďže som sa rozhodol pre takýto druh štúdia. Všetci z rodiny aj ich partneri majú vysoké školy. Čo je aj z mojej strany kameň úrazu, pretože v istých situáciách mi prídu úplne povýšenecký a dajú to nesmierne dať osobne najavo. Pričom múdrosť a vzdelanie je úplne odlišné pojímanie. To je avšak úplne iná kapitola.
Zároveň, som nesmierne rád za takúto skúsenosť, keďže svet vnímam trošku z iného pohľadu. Naučil som sa samostatnosti a bojovať aj keď to nie je ľahké, ale posilňuje ma to čoraz viac vnútorne.
Myslím, že majú mi za čo ďakovať, keďže ako slobodný som im dosť vypomáhal, či s výstavbou príbytku, prípadne s deťmi, keď niekde potrebovali ísť, a ja ako som bol ako rodinná pestúnka. Ale som za to šťastný, človek zažil kopec príjemných chvíľ..
Tento týždeň ma zarazila jedna vec. Od začiatku roka som si doprial konečne jeden deň dovolenky a hneď ako som sa stretol s rodičmi sme museli preberať túto skutočnosť. Príde mi to maximálne trápne, keď pre takúto banálnosť sa musíme hádať. Hádku začal môj otec. Z jeho úst vychádzali slová typu: nezodpovedný, veď počkaj keď ťa vyhodia z práce (normálne mám aj obavu, že sa to fakt naplní a potom len začnú hádky) a ďalšie podobné poznámky. Hádku som ukončil tým, že som jednoducho odišiel z ich zóny. Pretože sa to už nedalo vydržať. Nečakal som to...
Po dnešnom dni si úplne pripadám ako úplné asociál. Neviem, ale príde mi to ako keby sa rodičia rozprávali so 17 ročnou dievčinou, ktorá príde neskoro večer podgurážená domov. A nie s vyspelým samostatným mužom.
Je kvantum takýchto situácií, ktoré musia ustavične rozoberať. Viem, že rodičia deťom nechcú zle, a koľko krát to aj nemyslia tak vážne, ale dnes to bol vrchol, pre ktorý som musel napísať tento príspevok. Ale hádka už pre takúto banálnosť?
V práci som úplne iný človek, som veľmi komunikatívny typ, rád vyhľadávam situácie, kde treba niečo riešiť. ( Aj keď je ich naozaj veľmi málo, keďže som v IT) V predchádzajúcej práci som práve musel riešiť kvantum problémov, táto práca ma nesmierne bavila a chodil som tam s radosťou. Proste som vedel, že aspoň v práci mám konečne zmysel. Na osem hodím som úplne vypol z toho stereotypu. .. Viem, divná veta ale naozaj som to tak pociťoval.
Predchádzajúcu prácu som musel zanechať výlučne pre školu. Ale to nejdem rozoberať.
Potrebujem jednoducho zmenu, zmenu ktorá by ma vedela posunúť do lepších koľají. V práci sedím celý čas pri PC, po príchode domov som začína rovnaký kolobeh. Pritom sa sústrediť na školu.(Posledné dni som ju dosť zanedbal, postupne sa blíži skúškové - študujem technický smer) Počas víkendu cestovať na prednášky. Je toho dosť, no nesťažujem sa.
Sťažujem sa len na ustavičné pripomienky a tieto hádky (vieme sa udobriť, no príde pár dní a sme znova na tom istom), ktoré ma behom pol roka psychicky zmenili na nepoznanie.Stále ma porovnávajú s nimi. A pripadá mi, že každú ich nervozitu si musia vybiť práve na mne. Pritom som dosť odolný človek, no zároveň mi je nesmierne ľúto ako to ide dolu vodou.
Či už som na prednáškach, prípadne v práci mám dosť často nesmierny elán niečo zmeniť , no keď prídem domov, všetko to opadne. A znova len premýšľam a neviem nájsť tú správnu cestu, smer. Postupne si sám budujem život, no nechcem to po týchto bojoch všetko stratiť.
Začal som športovať (cyklistika), postupne hrať na hudobnom nástroji. No je to málo. Potrebujem skôr takú duchovnú silu.
Naozaj si v poslednom období nevieme nájsť ako keby spoločnú reč. Však, len v mojej mladosti sa riešili veci, ako pokračuje stavba a takéto záležitosti. Nemal som naozaj čas, vybudovať si cit k rodičom. Vidím to aj v rodine, ako keby sme boli úplne cudzí ľudia a tvorili medzi sebou skupinky a navzájom sa porovnávali. Ja už len čakám, kedy sa prestaneme navštevovať aj počas osláv. Príde mi toto všetko úplne umelé. Jednoducho nevieme nájsť ten správny tón a vzájomne sa naladiť.
Som veľmi rodinný typ a tieto okolnosti ma vedia úplne morálne odradiť. Uvidím, ako sa situácia ďalej bude posúvať. Preto aj čoraz viac túžim po spriaznenej duši, s ktorou by som viedol vyrovnanejší život. A spoločne si budovať svoje zázemie. Pokiaľ človek nemá impulz, všetky jeho úsilia budú márne.
Človek by na túto tému mohol kľudne napísať aj celú knihu, no aspoň z časti som sa pokúsil priblížiť situáciu.
Preto Vás prosím, bol by som veľmi rád, ak by sme sa spoločne podelili o rady, skúsenosti. Prípadne, ako ste si Vy postupne vytvorili Vaše zázemia v podobných situáciách. Nie že by som bol negramotný ale hľadám Vaše názory. Kde je viac hláv, viac rozumu :)
Ďakujem, Maťo
