máš pravdu, hlavne je to o nízkom sebavedomí, obávam sa, že po tomto veľkom zlihaní a neschopnosti bude ešte menšie. Priateľ ma taktiež považuje za nesamostatnú a neschopnú, veľmi mi s tou zmenou pomáhal, aj s pohovormi a ja som nakoniec cúvla pre vlastnú zbabelosť, prvé dni som nespala koli samotnej zmene, potom preto, že ma možno opustí aj on, keďže som ho sklamala. Vykričal mi veľa vecí, že v staronovej práci so mnou budú zametať, správať sa ku mne ešte horšie, pretože pochopili, že na lepšie miesto nemám. Som na nich odkázaná a nikdy neodídem sama. V istom zmysle má pravdu, ale prinieslo mi to iba ďalšie obavy a ďalšie dve noci bez spánku. :( Zvláštne na tom je, ako rozlične sa choroba môže prejavovať. Občas uvažujem ako ma vnímajú iný ľudia a zdá sa mi, že ich výraz sa pri pohľade na mňa zmení. Ľudia na ulici ktorých nepoznám, ale strach ako taký z nich nemám. Na druhej strane mám strach o blízkych ludí a z toho že ich sklamem. Rodinný priateľ ktorý mi s tým celým miestom pomáhal, iba povedal takú ťa poznám od malička nič si z toho nerob. To nič. Ja mám pocit, že mi to po pravde zmenilo ak nie zničilo život. Mám chuť kričať a rozbehnúť sa do nového aby som zastavila niečo čo už nejde, aj bez podpísanej výpovede, zápočtu rokov , ničoho. Priateľ tvrdí, že mu to robím napriek celé. Že nemám právo od neho žiadať aby to celé prežíval znova. Že mám zostať kde som.
WHISPER Možem vedieť odklial si ?? Myslím, že sa to snažím riešiť, aby som nemala pocit, že som úplne neschopná a bezmocná. Bezmocnosť ma desí. O sociálnej fobii vie iba môj priateľ, vraj pred tým nechápal, že som CHORÁ. Stará sa o mňa akoby som mala chrípku. Alebo ako o domáce zviera. Asi niečo medzi tým. A nechápe prečo nemám strach napríklad z ľudí ktorých mi predstavý. Dokonca som asi hodinu hovirila s neznámym v lietadle. celkom uvoľnená debata. Možno je to o tom, ako na mňa ten človek zapôsobí. Ak neprístupne, alebo príliš hrrrr, tak som defenzívna, skor prikivujem aj na tom pohovore bola taká šéfka. aj ona ma asi desila.
