Uplakaná kvôli rodine.

Ahojte,
mám 18 rokov a musím sa tu zdôveriť cudzím ľuďom, lebo to dusím v sebe a možno tu nájdem aj nejakú radu. Povedala som to aj jednej kamarátke, ale stále ma to veľmi ťaží.
Hoci mám len 18, tak musela som dospieť oveľa skôr, prinútilo ma okolie a udalosti, ktoré sa stali.
Žijem iba s mamou a s bratom. Otec sa nestaral, tak, ako sa mal, neprispieval na domácnosť, nezaujímal sa (o mňa vôbec, pretože chcel mať prvorodeného syna a nie dcéru). Odišli sme od neho približne pred rokom na MOJU iniciatívu, pretože mama už bola psychicky na dne. Teraz sa to otočilo proti mne a na dne som ja, ale o tom neskôr.
Mám 4 roky priateľa, ale o tomto už nemám síl sa s ním baviť, lebo ma v tomto nepochopil, lebo to nikdy nezažil.
Ide o to, že moja matka po odchode od otca sa proste zmenila. Keď sme odišli, bolo všetko v poriadku. Bol doma pokoj a kľud. Ale ako viete, osamelá žena. Tak si medzičasom našla známosť.
Ja aj brat chodíme školy ďaleko od domu (takto sme riešili situáciu, keď sme ešte bývali všetci spolu, aby sme ich dvoch nemuseli počúvať). Chodíme domov iba na víkend (pia,so,ne). Lenže tá mamina známosť k nám cez víkendy chodí a mama nás vtedy dá preč. Rozumejte pod tým babka, môj priateľ (u brata otec). Ako mne nevadí, že niekoho má, len prečo zrovna musí byť u nás cez víkend ? Keď sa MY, respektívne JA chcem vrátiť DOMOV??? Nemám síl o tom sa ani s mamou hádať, lebo ona je dosť cholerická a všetko by vyústilo k tomu, že by som asi ľahšie prišla aj o ten "domov". Lenže ja sa potrebujem vrátiť domov. Oprať si veci a podobne. Už druhý víkend po sebe idem preč. Viete ako sa cítim? Hrozne. Všetky spolužiačky, kamošky sa vracajú DOMOV len ja zas idem preč. Chýba mi domov. Ja si potrebujem aj veci oprať, veď predsa nemôžem chodiť v špinavom a na týchto stredoškolských internátoch nemáme práčky.
Keď som sa o tom rozprávala s priateľom, tak navrhol ísť bývať k nim, ale ja nechcem odchádzať preč. A už nie ku "svokrovcom". Pre mňa sú to "cudzí" ľudia a ja sa tam fakt cítim ako na návšteve, musím byť ticho, robiť tak, ako oni chcú. Proste necítim sa tam dobre. On to asi nevie pochopiť alebo čo. Hneď sa urazí, keď mu poviem, že to neprichádza do úvahy. On sa má vždy kam vrátiť, ja nie. Tento víkend som bola u nich a nedopadlo to najlepšie. Asi som sa zbytočne iba vytočila a ľutovala, že už nemám viac rokov a nemôžem ísť býva ť sama.
Tento týždeň idem k babke, tá mi síce veci opere. Ale to je tak všetko. Potrebujem mamu. Pocit, že sa o mňa niekto zaujíma. Tá ma ma v poslednej dobe na háku. Potrebovala som od nej peniaze cez týždeň, lebo som nešla domov. A ona mi napísala, že jej nebudem organizovať voľný čas. Potrebovala som ich na šeky na internát. Lebo keby som to nezaplatila, tak nemám celý týždeň stravu. Po tomto výstupe mi síce tie peniaze poslala, ale ja som sa samozrejme nahnevala.
čo mám robiť? K otcovi nepripadá do úvahy, lebo s ním nekomunikujem vôbec vzhľadom k narušením vzťahom z detsva. Už to nezvládam a takýmto štýlom môžem ísť na psychiatriu.
Čo z toho, že mám po materiálnej stránke všetko, čo chcem, keď nemám rodinu. :(
Ďakujem, že som sa Vám tu mohla vyrozprávať, veľmi mi to pomohlo. Aj som si poplakala. Prepáčte, za dlhý príspevok.