Ahojte,
mám 18 rokov a musím sa tu zdôveriť cudzím ľuďom, lebo to dusím v sebe a možno tu nájdem aj nejakú radu. Povedala som to aj jednej kamarátke, ale stále ma to veľmi ťaží.
Hoci mám len 18, tak musela som dospieť oveľa skôr, prinútilo ma okolie a udalosti, ktoré sa stali.
Žijem iba s mamou a s bratom. Otec sa nestaral, tak, ako sa mal, neprispieval na domácnosť, nezaujímal sa (o mňa vôbec, pretože chcel mať prvorodeného syna a nie dcéru). Odišli sme od neho približne pred rokom na MOJU iniciatívu, pretože mama už bola psychicky na dne. Teraz sa to otočilo proti mne a na dne som ja, ale o tom neskôr.
Mám 4 roky priateľa, ale o tomto už nemám síl sa s ním baviť, lebo ma v tomto nepochopil, lebo to nikdy nezažil.
Ide o to, že moja matka po odchode od otca sa proste zmenila. Keď sme odišli, bolo všetko v poriadku. Bol doma pokoj a kľud. Ale ako viete, osamelá žena. Tak si medzičasom našla známosť.
Ja aj brat chodíme školy ďaleko od domu (takto sme riešili situáciu, keď sme ešte bývali všetci spolu, aby sme ich dvoch nemuseli počúvať). Chodíme domov iba na víkend (pia,so,ne). Lenže tá mamina známosť k nám cez víkendy chodí a mama nás vtedy dá preč. Rozumejte pod tým babka, môj priateľ (u brata otec). Ako mne nevadí, že niekoho má, len prečo zrovna musí byť u nás cez víkend ? Keď sa MY, respektívne JA chcem vrátiť DOMOV??? Nemám síl o tom sa ani s mamou hádať, lebo ona je dosť cholerická a všetko by vyústilo k tomu, že by som asi ľahšie prišla aj o ten "domov". Lenže ja sa potrebujem vrátiť domov. Oprať si veci a podobne. Už druhý víkend po sebe idem preč. Viete ako sa cítim? Hrozne. Všetky spolužiačky, kamošky sa vracajú DOMOV len ja zas idem preč. Chýba mi domov. Ja si potrebujem aj veci oprať, veď predsa nemôžem chodiť v špinavom a na týchto stredoškolských internátoch nemáme práčky.
Keď som sa o tom rozprávala s priateľom, tak navrhol ísť bývať k nim, ale ja nechcem odchádzať preč. A už nie ku "svokrovcom". Pre mňa sú to "cudzí" ľudia a ja sa tam fakt cítim ako na návšteve, musím byť ticho, robiť tak, ako oni chcú. Proste necítim sa tam dobre. On to asi nevie pochopiť alebo čo. Hneď sa urazí, keď mu poviem, že to neprichádza do úvahy. On sa má vždy kam vrátiť, ja nie. Tento víkend som bola u nich a nedopadlo to najlepšie. Asi som sa zbytočne iba vytočila a ľutovala, že už nemám viac rokov a nemôžem ísť býva ť sama.
Tento týždeň idem k babke, tá mi síce veci opere. Ale to je tak všetko. Potrebujem mamu. Pocit, že sa o mňa niekto zaujíma. Tá ma ma v poslednej dobe na háku. Potrebovala som od nej peniaze cez týždeň, lebo som nešla domov. A ona mi napísala, že jej nebudem organizovať voľný čas. Potrebovala som ich na šeky na internát. Lebo keby som to nezaplatila, tak nemám celý týždeň stravu. Po tomto výstupe mi síce tie peniaze poslala, ale ja som sa samozrejme nahnevala.
čo mám robiť? K otcovi nepripadá do úvahy, lebo s ním nekomunikujem vôbec vzhľadom k narušením vzťahom z detsva. Už to nezvládam a takýmto štýlom môžem ísť na psychiatriu.
Čo z toho, že mám po materiálnej stránke všetko, čo chcem, keď nemám rodinu. :(
Ďakujem, že som sa Vám tu mohla vyrozprávať, veľmi mi to pomohlo. Aj som si poplakala. Prepáčte, za dlhý príspevok.
Uplakaná kvôli rodine.
stále si dobrým človekom, na to nezabúdaj.
Nerozumiem, prečo nemôžeš byť u starkej každý druhý týždeň? To čo zaplatíš za privát, môžeš dať i babke. Ale prespať u nej 4 noci predsa neni také nákladné. Babka ti niečo vytýkala? Alebo si to ty nahováraš že ju nemôžeš toľko obťažovať? Neobťažuješ, si predsa jej vnučka! Prestaň to brať ako otravovanie, pekne sa s babkou pozhováraj, či u nej 4x do mesiaca môžeš byť ak bude súhlasiť, fajn, ak nie skúsiš ten privát. S priateľom detto. Ak ti niekto môže pomôcť, neodmietaj to! Bývať u priateľa a babky mi príde rozumnejšie, to ľudské teplo/blízkosť tam máš. Len ak by sa tieto dve strany vyjadrili, naznačili ,že ich to obťažuje, išla by som bývať na privát.
Ale samozrejme, že rob tak ako je to prijateľné a príjemné tebe. Ty vieš, čo je pre teba lepšie.
Whisper,asi máš pravdu. Skúsim to ešte vyriešiť tu..
v prvom rade si najprv dokonci skolu a az potom ries odchod do zahranicia za prácou..
Citala som len uvodny prispevok a mam chut ti napisat, ze posli to mame. presne toto, co si tu napisala. mozno jej to docvakne. :( :( :(
Ahojte. Už 4 týždne som nebola doma ani 4 tyzdne nie som v kontakte s matkou ..2 vikendy som bola u priateľa a 2 vikendy u starkej..situacia doma sa dost vyhrotila..
Lenže svokrovci si už všimli,že som u nich často a pytali sa co sa deje. Jeho mama je najlepsie kamaratka s mojou tetou (ocovou sestrou) takze nic jej nemozem povedat..navyse priatel mi navrhol,aby som isla byvat k nim,ale to odmietam (ani starka s tym nesuhlasi)
U starkej som aj teraz,ale je dochodkyna a tiez si nemoze dovolit,aby som tu kazdy druhy vikend bola...
Matka totiz povedala bratovi,ze ak sa mienim odstahovat, tak ona mi sama nebude platit nic, iba 24€ co ma pridavky a 100€ od otca na vyzivne..
Nasla som si privat nedaleko prace,kde brigadujem...8eur na noc..prespala by som tam 2 noci..takze 16eur na vikend x 4 cca 65€. 25eur sa plati internat cez tyzden. Zvysok by mi ostal na stravu pripadne na cestovne. Na ostatok by som si zarobila.. pocas vikendov..
Veci by som si poprala v rukach cez tyzden pripadne v praci,kedze tam je dostupna pracka. A stravovala by som sa sama,kedze na obedy by mi to uz nevyslo.
Myslite,ze to mam skusit? ??
Nechcem s tym otravovat priatela. Ani starku, ta by sa zblaznila z toho.
Rozmyslala som aj nd pracou v Nemecku s poskytovanym ubytovanim,ale kedze nemam dokoncnenu skolu, tak by bola skoda zahodit 3 roky zivota na SŠ.
A ešte Vám ďakujem veľmi pekne! Toto som potrebovala počuť, povzbudiť! :) ste super a som rada, že ste napísali. Veľmi ste mi pomohli. Časom sa ozvem...
ďakujem veľmi pekne. Kedysi som bola dobrým človekom, mala som veľa priateľov, chodila som na rôzne akcie, stretká zo združení, mala som rada spoločnosť. Dnes to je všetko inak a tie psychické problémy mám. Viem, že trpím nimi odvtedy, ako začali problémy doma a viem, čo ich spustilo. Budem na tom pracovať a hádam sa z toho dostanem.
Aj som si robila rôzne testy, všade mi vyšlo emocionálna nestabilnosť, ale myslím,že to je aj tou psychickou nepohodou. A hádam z toho ešte "vyrastiem". Čítala som ohľadom toho aj články a rôzne diskusie, ale všade písali, že sa to vyliečiť nedá ..čo ma trochu odrádza.
Priateľa obdivujem, že napriek všetkému je stále so mnou.
A je to naozaj človek, ktorý ma ľúbi a ktorý stojí pri mne a vôbec ma neodcudzuje za to, aká som, aké mám občas nervy a prejavy, lebo vie, čo prežívam.
Keď som mimo "domova" a mimo "mojej rodiny" a kontaktu s nimi, je zo mňa iný človek a na negatívne veci vôbec nemyslím. Hlavne pri starkej. Som momentálne u nej a v nej mám plnú podporu.
Už som písala aj do jedného centra, čo som spomínala nižšie, len všetko potrebujem riešiť bez záznamu v zdravotnej karte vzhľadom na štúdium (možno aj VŠ). Aj keď si všetko zaplatím, ale cítim, že to všetko časom zvládnem.
Matke som spomínala, že mám psychické problémy, ale povedala na to priateľovi, že to je moja vec a že ak mám, mám vyhľadať odborníkov a poradím si aj sama. Takže podpora
:) zaslúžiš si presne takého skvelého priateľa, akého máš. A vieš prečo? Lebo aj ty sama si úžasné dievča, len momentálne schované pod "chrastami" ktoré ti bránia prejaviť sa naplno taká aká naozaj si.
Dobrý psychológ/psychoterapeut ťa dokáže nasmerovať. Ono to bude chvíľu trvať, kým sa naučíš a zvykneš fungovať/vnímať veci trochu inak, ale pojde to uvidíš. Ten najdôležitejší krok - uvedomiť si čo robím zle a rozhodnúť sa, že to chcem inak - si urobila. Držím palce :) zvládneš to.
psycholog urcite pomoze, lieky by ti nepomohli, nie si psychicky chora, iba si nemala zrejme najlahsie detstvo a potrebujes pomoct vyrovnat sa s tym. drzim ti palce.
Velmi pekne Vam dakujem!!!
Toho psychologa urcite vyhladam, pretoze som psychicky labilna a uvedomujem si to..
Take spravanie som si myslela,ze je normalne a ze sa tak spravaju obcas vsetci, kedze som to videla hlavne na mame. Ale uvedomila som si, ze nie.
Myslite, ze mi psycholog pomoze? Nechcem do seba pchat lieky a chcem skusit psychoterapiu v centre dusevneho zdravia.
Kazdopadne, naozaj musim ist inym smerom, nechcem, aby som dopadla rovnako ako moja rodina. Priatel sa o mna stara a dal by mi vsetko na svete. Je to naozaj niekto, kto stoji pri mne, aj ked si to nezasluzim.
