Ahoj.
Neviem, kde začať a ani ktorou stranou to zobrať. Mám 20 rokov, študujem, priveľmi rozmýšľam, primálo sa usmievam. Študujem druhým rokom niečo, čomu som veľa obetoval a ešte veľa obetujem, točí sa mi okolo toho celý život a hltá mi to všetok čas. Napriek tomu sa ale nechcem sťažovať na školu, nemenil by som ju, ona nie je dôvodom trápení, len s ňou spojené okolnosti ich asi trochu prehlbujú.
Vždy som bol skôr introvert, nepotreboval som nutne spoznávať nových ľudí, pomaly som sa adaptoval v kolektívoch. Ale zase na druhej strane, v dlhodobom merítku som sa vedel zapracovať vždy nadmieru dobre, byť obľúbený. Nikdy som sa neťahal k bezpredmetným rozhovorom, vždy som uprednostňoval menší, no o to vzájomnejší okruh ľudí. Nezvyknem venovať čas veciam, v ktorých z presvedčenia nevidím význam, mnohokrát to asi správne riešenie nie je.
Veľa uvažujem. Nad sebou, nad okolím, všetko analyzujem, akosi som v strehu, všetko sledujem, vnímam, všímam si drobnosti. Keď je kľud, som nervózny. Nikdy som poriadne nevedel vypnúť a evidentne to zrovna fajn nie je.
Študujem mimo domova, za hranicami, kúsok od západného Slovenska, nie ďaleko. Bývam na byte, prakticky sám, so spolubývajúcimi sa vidím raz za dlho, keď nie som v škole, celé dni presedím nad knihami (a aspoň sa sám pred sebou tvárim, že študujem :) Keď som šiel na školu, bol som presvedčený, že ma bude stopercentne napĺňať. No a aha, nenapĺňa. Logicky. Potrebujem v živote aj iné podnety. Nenachádzam v ničom šťastie, chýba mi niekde hore spomínaný úsmev, dôvody k radosti, jedinou kvázi radosťou je len tá škola. A aj to musím byť kus masochista, aby som to tak nazval. Časom sa to prehlbuje, v poslednej dobe mám chvíľky, kedy sa mi slzy do očí tlačia. A ťažko sa tak funguje, strojovo, bez bežných životných radostí a starostí, bez ľudí okolo seba. Nemám sa komu zdôveriť. Či tu, či doma, či kdekoľvek. Možno i mám, no postavil som okolo seba múry, za ktoré nikoho nepúšťam. A trochu sa bojím, že už ani neviem ako za ne niekoho pustiť. Mám problém ľuďom veriť, často asi bezpredmetne.
Kráčam hranou. Vpravo absolútne šťastie, ku ktorému sa napriek tomu cítim byť blízko. A vľavo mrákoty a depresie. A neviem ako sa prevážiť na tú správnu stranu. Stále, už asi dlhé roky, niekde dúfam, že bude lepšie. Dum spiro, spero.
Mierim v živote vysoko, som ambiciózny, mám rád výzvy a vysoké ciele. Postav mrakodrap do skaly a bude vysoký a krásny, postav ho do piesku a padne. V Maslowovej pyramíde sa paprem s vecami niekde na špičke, no niekde pod ňou to tak celkom v poriadku nie je. A keď už o masle, tak viem, mám ho na hlave predovšetkým ja. Len neviem, od čoho sa odraziť a za čím sa odraziť. Človek môže mať nadhľady aké len chce, no občas je až príliš zainteresovaný.
Nikdy som nemal vzťah, nezažil bozk, zaľúbený pohľad, objatie z lásky, porozumenie. A pochopiteľne mi to v živote chýba. Mať v niekom oporu, zdielať s niekym svoj svet a byť súčasťou sveta druhej osoby. Nielen takto brať, no aj dávať. A som presvedčený, že som schopný a ochotný dať veľmi veľa. To skôr tak na okraj veci, nie je to vôbec jediné, čo ma trápi.
Asi toľko k tomu. Uvedomujem si, že možno riešim blbosti a v živote sú dôležitejšie problémy (a práve riešenie niektorých z nich je môj fach), no jednoducho prečo by sa mal prečo by mal mladý človek byť de facto zbavený úsmevu, denno denne sa trápiť nad svojim životom a neprežívať radosti? Celé je to len môžno výkrikom do tmy, možno potrebujem padnúť na hubu, možno len potrebujem pochopenie a objatie.
Sprdni ma, povzbuď ma, urob to, čo uznáš za vhodné. Každopádne ďakujem, ak to niekto dočítal až sem a chvíľku mi tak venoval. Aspoň takto anonymne. A prajem krásny večer :)
