Dobrý večer. Už dlhšiu dobu pociťujem neskutočne silný vnútorný hnev. Mám pocit, že mi ide vybuchnúť hlava a pocit, akoby ma niekto stále bodal nožom. Odkedy si pamätám, keď mi ľudia povedali niečo zlé a nejako sa ma dotkli, tak som smútok/hnev potlačovala, až doteraz. Snažila som sa tváriť, že som v pohode. Mám 18 rokov a neskutočne veľa myšlienok, vecí, ktoré by som zo seba chcela vykričať von, aby sa mi konečne uľavilo. Na každého, kto ma urazí, či už vedome alebo nevedome sa mám chuť vykričať. Proste, búrka v hlave. Až také vážne to je. Cítim sa ako sopka, ktorá skôr, či neskôr vybuchne. Príčina toho hnevu bude asi v tom, že mám staršieho brata provokatéra (bil ma, keď som mala 6-10 rokov (aj teraz ma niekedy zbije), dosť mi rozkazuje, vkuse niečo hovorí a nie je to nič inteligentné), mám dosť keď ho vidím. Ďalšia príčina je, že okrem rodiny nemám nikoho. Chodím do školy a tam som sama ako prst. Sedím sama v lavici, nikto si ma nevšíma. Všímajú si ma len vtedy, keď niečo potrebujú alebo keď sa mi vysmievajú. A sú v skupinkách, takže je pre mňa nemožné prihovoriť sa im. Spolužiačka, ktorú mám veľmi rada (nevie o tom) ma zraňuje, ani si to neuvedomuje. Sú to síce maličkosti, no mňa to bolí. Čakám kým mi rupnú nervy a poviem jej to do očí, aj keď spolu vychádzame dobre. Túžim vidieť, aká by bola jej reakcia. Cítim neskutočný vnútorný hnev, smútok, bolesť, úzkosť, beznádej, neustály pocit, akoby ma niekto neustále bodal nožom do srdca a to celé dni, bez prestania. Ako sa toho zbaviť ? K psychiartovi chodím, ale nechce sa mi to s ním rozoberať. A k psychologičke som chodila. Nepomohlo. Poraďte. Ďakujem vám.
Vnútorný hnev
Ako to chceš teda riešiť? Čakať kým vybuchneš a spáliš medzi sebou a inými všetky mosty? Možno sa Ti v prvom momente uľaví, ale nevyberanými slovami v hneve môžeš narobiť takú škodu, ktorú potom budeš len ťažko dávať do poriadku. Po čase to budeš ľutovať. Nezvládnutý hnev privodí len ďalší hnev a zlo. Toto nie je riešenie. Vyrozprávanie sa z toho je len prvý krok. Je to nevyhnutné a potrebné a naozaj aj riešiteľné.
Z vlastnej skúsenosti viem, že keď človek živí v sebe hnev, podnecuje sa k ešte väčšiemu hnevu a stáva sa nespravodlivým. Hnev zatemňuje myseľ a človek tak nevidí veci objektívne. Myslí na zlo, ktoré mu spravili iní a akosi nemyslí na to, že aj on mohol niekoho zraniť a ublížiť. Nesmieš sa v túžbe po psychickej úľave znížiť na úroveň tých, ktorí Ti ublížili a "rúbať" slovami dookola hlava nehlava. Toto Ti naozaj pokoj neprinesie, len výčitky svedomia. Zlo zlom neodstrániš, len ho ešte znásobíš. Zlo sa dá zastaviť len láskou. To, čo Ti radím, je cesta k láske. Je len na Tebe, ako sa rozhodneš.
Nie si náhodou veriaca?
bella21 - Ja si nemyslím, že mi pomôže len vyrozprávanie sa, v takomto štádiu hnevu. Už ma totižto tie veci poriadne štvú. Všetko ma štve. Uvedomujem si, že by som im povedala niečo, čo by ich urazilo, ale na druhej strane, tie veci by boli pravdivé, a preto si myslím, že by sa mi uľavilo až vtedy. Je to už na nich, ako by sa ku mne správali potom. Tento týždeň mám ísť k psychiatričke, no neviem či s tým mám začať. Nepokladám to za potrebné a za vyriešiteľné.
Elizabeth, určite nie je správnym riešením čakať, až kým tá sopka v Tebe vybuchne. Lebo pri takom výbuchu sa len ťažko vyhneš slovám, ktorými budeš zraňovať druhých podobne, ako si bola Ty zraňovaná. Toto by si mala rozhodne so psychiatrom rozoberať. Vnútorný hnev pramení s pocitu krivdy, ktorá sa Ti roky diala. Že Ťa druhí nerešpektovali, nevážili si Ťa či znevažovali. Už len vyrozprávanie sa z toho má liečivý účinok. Potrebuješ to všetko dostať von na povrch a vypočuť si názor nestrannej osoby a odborníka. A potom to všetko, čo sa Ti dialo, v sebe s jeho pomocou správne spracovať a odpustiť tým, čo Ti ubližovali a ubližujú. Jedine odpustenie Ťa zbaví toho hnevu.
Dobrý večer. Už dlhšiu dobu pociťujem neskutočne silný vnútorný hnev. Mám pocit, že mi ide vybuchnúť hlava a pocit, akoby ma niekto stále bodal nožom. Odkedy si pamätám, keď mi ľudia povedali niečo zlé a nejako sa ma dotkli, tak som smútok/hnev potlačovala, až doteraz. Snažila som sa tváriť, že som v pohode. Mám 18 rokov a neskutočne veľa myšlienok, vecí, ktoré by som zo seba chcela vykričať von, aby sa mi konečne uľavilo. Na každého, kto ma urazí, či už vedome alebo nevedome sa mám chuť vykričať. Proste, búrka v hlave. Až také vážne to je. Cítim sa ako sopka, ktorá skôr, či neskôr vybuchne. Príčina toho hnevu bude asi v tom, že mám staršieho brata provokatéra (bil ma, keď som mala 6-10 rokov (aj teraz ma niekedy zbije), dosť mi rozkazuje, vkuse niečo hovorí a nie je to nič inteligentné), mám dosť keď ho vidím. Ďalšia príčina je, že okrem rodiny nemám nikoho. Chodím do školy a tam som sama ako prst. Sedím sama v lavici, nikto si ma nevšíma. Všímajú si ma len vtedy, keď niečo potrebujú alebo keď sa mi vysmievajú. A sú v skupinkách, takže je pre mňa nemožné prihovoriť sa im. Spolužiačka, ktorú mám veľmi rada (nevie o tom) ma zraňuje, ani si to neuvedomuje. Sú to síce maličkosti, no mňa to bolí. Čakám kým mi rupnú nervy a poviem jej to do očí, aj keď spolu vychádzame dobre. Túžim vidieť, aká by bola jej reakcia. Cítim neskutočný vnútorný hnev, smútok, bolesť, úzkosť, beznádej, neustály pocit, akoby ma niekto neustále bodal nožom do srdca a to celé dni, bez prestania. Ako sa toho zbaviť ? K psychiartovi chodím, ale nechce sa mi to s ním rozoberať. A k psychologičke som chodila. Nepomohlo. Poraďte. Ďakujem vám.
skús porozmýšlať nad takýmto niečim
Tak uz jsem ti teda fouk,
prsten si dej za klobouk,
nechci te znat
a nemel jsem te rad,
to ti rikam rovnou.
Rovnou, jo, tady rovnou,
rovnou, jo, tady rovnou,
proste tepic
a nehledej me vic,
to ti rikam rovnou.
Z Kentucky do Tennesee
pres hory a pres lesy,
z potoku vodou,
ja smejval stopu svou,
to ti rikam rovnou.
Rovnou, jo, tady rovnou,
rovnou, jo, tady rovnou,
proste tepic
a nehledej me vic,
to ti rikam rovnou.
