Ahojte. Má niekto skúsenosti s touto diagnózou a prekonal ju ? Prípadne ak viete poradiť píšte.
Ja som si vypestovala agorafobiu z mesta, ktoré bolo mojím domovom. Odjakživa som tam nepatrila k moc oblúbeným ľuďom, zažila som si tam veľa zlých časov. Celé roky sa to hromaždilo, ale prepuklo to, až keď som odišla na 3 mesiace preč, a následne sa vrátila. Keď som bola preč bolo mi konečne super, cítila som sa voľná a nikým neposudzovaná. No a keď som sa vrátila bol to nezvyk zas toľko nepríjemných pocitov no a práve vtedy to prišlo. Prvý panický záchvat medzi ľuďmi a už sa to so mnou vlieklo. Už som sa bála chodiť medzi ľudí s tým, že sa to zapakuje. Začala som sa báť uzavretých miestností, a postupne aj vonkajška. Vyriešila som to až tak, že som sa odsťahovala. Tu som si žila s kľudom, voľnosťou, žiaden strach ..Všetko to zlé sa víaže iba na domov. Už len pri prestave toho miesta mi je strašne zle a cítim vnútorny strach. Toho strachu som sa nikdy nezbavila.
A tu je môj problém ....po 2 rokoch sa musím vrátiť domov nato miesto. A opäť tam začať žiť. Momentálne je to jediná moja možnosť. Mám obrovský strach, že zase nedokážem nikam ani len chodiť. Neviem ako to prekonať, ako nemať strach, keď tu som úplne v pohode, a tam strašne stavy. Čo by ste mi poradili ? Myslíte, že sa to bude dať prekonať ? Nie je to iba v mojej hlave, ale ten strach ovládne celé moje telo. S tymi fyzickymi prejavmi sa ťažko bojuje. Mám strach, že sa mi ľudia budú smiať keď ma uvidia takú vystrašenú.
Agorafóbia a úzkosti
Ipsylon už zase ťa chytajú komplexy menejcennosti a máš potrebu si honiť na internete svoje nízke ego?Debatuješ s alkoholikmi a cigánmi no ty máš fakt úroveň.Vieš nedá sa v kultúrnej spoločnosti chodiť v starých veciach.Hááá zase si niekoho videl niekoho koho nemáš rád a ideš si to vyhoniť na internet.Alebo prečo ty dobrák inteligent nechodíš v saku?Si štastný človek.
Ahoj. Ja som pred rokmi zažila ten istý problém. Nemusí ti to znieť ako dobrá rada, ale ja som vtedy robila presne to, čoho som sa bála. Trvalo to dlho a veľakrát to skončilo rýchlym útekom domov, ale postupne sa darilo. Zvyklo mi búšiť srdce, točila sa mi hlava, telo akoby sa mi triaslo a nohy akoby nechceli kráčať. Ale musela som. Postupne po čase sa podarilo.Začala som krátkymi prechádzkami do záhrade, lebo aj z toho som mala strach. Ešte mi pomohla kniha R. Baker Jak prekonat panicke ataky. Vtedy som si uvedomila čo sa počas paniky deje, v podstate nič. Všetko je v hlave a je v poriadku takto sa cítiť. Mimochodom v tej dobe som mala 15 rokov a mojou prioritou bolo vrátiť sa do školy. Nemaj strach, bude to lepšie. Skús si zohnať tú knihu, snáď pomôže aj tebe. Držím palce. Verím, že to zvládneš!
Možno budem strieľať vedľa, ale môže to súvisieť aj s tým, že si príliš zameraná na seba. Trochu viac sa otvor. Keď sa budeš trochu usmievať, tak aj iným vyčaríš úsmev na tvári. Obleč sa tak, aby si bola nenápadná. Nemusíš mať Ni.e od hlavy po päty. Trochu sa zamaskuj.
Daj si predtým buď pohárik vínka alebo nejaké dobre anxiotikum napr. Xa.ax. Ja si ho vždy dám, keď ich idem pozrieť. Stačí keď budem brať lieky len ja, oni nemusia. Ako sa hovorí: nevadí, že sme chorí, hlavne, že sme zdraví:-)
Ja si kupujem napr. vetrovky pre starobných dôchodcov. Nevyzerám v tom vôbec coolovo, ale o to predsa ide. Dokonca mi aj peniažky núkali, aj keď som od nich vôbec nič nechcel.
Aj svetrík nosím cca. dvadsaťročný. Mama ho už chcela spáliť, ale potom sa nad ním zľutovala a tak, vieš? Nie? Tak potom ti to vysvetlím ešte detailnejšie. To máš ako u zvierat. Vtáka poznáš po reči a človeka po perí. Čím krajšie perie, tým horšie. Nejak tak.
