Ahojte,
dnešný moderný svet poskytuje množstvo moderných inovácií, ktoré vzbudzujú dojem, že svet prináša len to dobré v podobe materiálnych vecí. Súcit, vzájomná empatia sa dnes vytratila na toľko, že len málo kde nájdete určitú dávku spoločenskej súdržnosti.
A tak som sa dnes zamýšľal nad podstatou zmyslu života ako takého a jeho dvoma cestami: cestou pokojného (pokorného človeka) alebo materiálne založeného (pyšného človeka). Sú to úplne dve odlišné cesty a každý si musí vybrať len tú po ktorej bude kráčať. Lenže jedna alebo druhá možnosť sa z môjho pohľadu nedá úplne uplatniť, ba priam až vôbec.
Som kresťan, no tento moderný životný štýl je ťažké uplatniť len cestou pokory, pokiaľ tam nie je splnená jedna podmienka, o ktorej budem dnes písať. Každý predsa vie, že ľudská psychika má tiež svoje maximálne tolerancie a stálou pokorou, kde mu nie je odovzdaná určitá dávka lásky sa človek dostane do šialenstva, beznádeje, mizérie.
Sám som niekedy študoval pár životopisov a keď som zhrnul tieto poznatky zistil som fakt, že drvivá väčšina ľudí (na pohľad tých zlých ľudí, podľa tvrdenia druhých neúspešných, agresívnych), mali za sebou v skutku nešťastné dectvo. Rodinné hádky, závisť a na prvom mieste postavené peniaze, ale hlavne určité negatívne psychické stavy, ktoré ich vyprofilovali do agresie.
Takýto človek túži naozaj po láske, ktorú nemohol získať. Zo začiatku bol svedomitý, jednoducho svoj život chcel viesť v zmysle konania dobra (pokory).Avšak, príde zlom, kedy táto pokora prerastie do tej materiálnej stránky a takýto človek začne túžiť po akomsi zviditeľnení, ukázať sa svetu.(nezriadenej túžby vyniknúť). KAŽDÝ ČLOVEK TÚŽI MAŤ POCIT DOLEŽITOSTI. A ten kto tvrdí praví opak podľa mňa klame.
Dokonca som čítal aj štúdie, že sú prípady kedy si človek praje hoci aj chorobu, aby uplatnil na seba istú dávku pozornosti, porozumení a to nepíšem o horších veciach…:/
Prečo je dnes tak toľko psychických ľudí, ktorý trpia depresiami? Pretože značná časť túži práve po tej láske, po tom hnacom motore, ktorý ich dokáže nakopnúť. Nedokážu viesť dvojakú cestu pokory
(ducha) a zároveň byť pyšný (sebavedomí)… Aj napriek môjmu mladému veku niečo nad 20 rokov, si toto uvedomujem už dlhšiae obdobie..
Jednoducho je ťažké vzdorovať tomuto agresívnemu moderného svetu, ktorý nás učí, že žiť znamená mať čo najviac materiálnych statkov. Následne pokorný človek upadne do depresie, a okolie mu dá najavo, aký je neschopný čo v konečnom dôsledku môže až viesť k sebadeštrukcií.
Človek, ktorý nezažil lásku, túžil po nej no nebola mu dostatočne prejavená začína postupnou agresiou, nenávisťou, zlobou... napríklad odchodom z domova za cieľom budovania vlastného života už v úplne mladom veku.
Lenže takýto človek, pôsobí na ľudí svojou pyšnosťou len na vonkajšok. Jednoducho, vnútorne sa nevie zmieriť s nevyhnutným. Túži po láske a práve tam prebieha dvojaká cesta. Cesta pokory vnútorná strana ducha a cesta pýchy (materiálna, zlosť), ktorá pôsobí na ľudí navonok. Skúsme sa zamyslieť a naozaj zistíme, aký sme na vonkajší vplyv niekedy až príliš agresívny sebavedomí človek, no vo svojom vnútri duše sme úplne slabý, súcitný človek. A predsa to je to správne, aby sme život žili v láske nie v nenávisti.
Tu je to uplatnené, že agresiou si chceme dokázať pocit dôležitosti, ale naše srdce máme úplne nastavené na dobro. zlomené, máme nesmierny súcit (pokoru).
Vidím to aj na tomto fóre, pretože ho čítam aktívne a keď som uplatnil tieto poznatky sem presvedčil som sa o tom 100%.
Pokiaľ nerobíte niečo s láskou a v láske človek jednoducho nevydrží, vzdá sa pokory a začne byť pyšný. A pyšný človek predsa vždy padne, je to už len otázkou času, kedy to nastane.
Je ľahké povedať niekomu pokračuj, keď sám nevie, čo dotyčná osoba prežíva.
Preto je ťažké súdiť ľudí, na prví pohľad, predsa city nevidieť. Dnes každý hodnotí človeka len podľa nejakého úsudku, ale nehľadá skutočné príčiny, ktoré dokázali človeka vyprofilovať do takejto agresie. A boli to ľudia, ktorý zažili veľa negatívnych vecí, vplyvov a hlavne nezažili lásku, o ktorej v tomto príspevku píšem už viac krát.
Dnes Vám niekto povie, aby sme život žili len pre dnešný deň v takzvaných v denných priehradkách.. Je to veľká pravda, ale platí to len pre tých, ktorý našli vo svojom vnútri cieľ (lásku).
Človek, ktorý nemá ten ciel, stále bude premýšľať o minulosti a budúcnosti a konečnom dôsledku zistí, že za svoj život nedosiahol nič. Len sa utápal vo svojich myšlienkach a predstavách.Potrebuje nájsť zmysel života.
Určite ste zažili pocit, kedy Vás človek pochválil, pozdvihol a čo ste vtedy práve pocítili? No predsa lásku, dobrý pocit. Dostali ste ďalšie palivo do prázdnej nádrže, duše. No lenže túto spotrebu paliva ma každý človek rôznu. Niekoho pochvala povzbudí na pár minút, niekomu to pomôže dlhšiu dobu. A kto toto palivo nedostane, ten musí vyniknúť len na jednom mieste, a to po určitej dobre zviditeľnením (pýche - nezriadenej túžbe vyniknúť) Prečo teda sa nepokúsiť vzájomne uplatniť túto metódu pochvaly uplatniť v kruhu najbližších, rodiny, kamarátov? Vždy večer si vzájomne prehodnotiť deň a povedať si svoje dobré skutky, myšlienky. No len na to treba istú dávku pokory,vzdať sa svojej pýchy a byť úprimný. Žiadne trpké lieky (nezmyselné AD, ktoré Vám len skracujú Vašu cestu k sebarealizácií,).Len jeden sladký liek je a nepotrebujete dávať kvantum úsilia, peňazí a tou je láska.
Sám sa snažím tieto stavy postupne prekonať, a práve preto som napísal tento článok aby sme mohli vzájomne nájsť isté riešenia a povzbudenia.
Dnes to vidieť aj vo firmách, takzvaný pojem karieristi. Sám to v okolí poznám a dá sa to hlavne uplatniť na ženách. Žena, ktorá sa nestane matkou, sa časom stane úplnou feministkou.
Matka neznamená mať len deti, pretože je viac prípadov, kedy rodiny deti mať nemôžu. Je to hrozné, čo niekedy život prinesie. Preto potom zostáva úloha pomoci. Každá žena má potrebu starostlivosti, preto je pre ženu dobré keď svoju starostlivosť prenesie na niekoho iného. To isté platí aj o ženách, ktoré nevstúpili do manželstva. Pokiaľ žena nepocíti potrebu starostlivosti, stane sa z nej isto tá takzvaná feministka.
Každý má potrebu túžby vyniknúť, niekto to mal v živote ľahšie (bola mu prejavená láska, sociálna istota), a nevie o problémoch, respektíve sa nevie vžiť do skutočnosti druhých, ktorý vnútorne bojujú a tým pádom sa ubíjajú cestou pýchy a cestou pokory. No v neposlednom rade nás aj odrádza úspech tých druhých…
Budem rád, ak sa nájde niekto kto sa podelí o svoje skúsenosti a otvorene by písal o týchto záležitostiach. Netreba sa báť, ja sám hľadám isté povzbudenia, ktoré by ma vedeli nakopnúť na správny smer. Myslím, že spoločnou cestou to zvládneme.
Martin
