Chaos z velkym CH

Dobrý deň,
už necelý rok sa potácam s lepším a horším obdobím s istými problémami. Mávam trvalý pocit nespokojnosti. Popritom mám návaly smútku, úzkosti a strachu, nespavosti alebo naopak návaly hnevu a nenávisti voči sebe a ostatným – čo sa prejavuje trýznivým sebaobviňovaním, sebaľútosťou a nedôverou voči ostatným - kamarátom, rodinným príslušníkom atď. taký zvláštny pocit slabosti a strachu, že ma prevalcujú, vycicajú, zničia. Samozrejme, že všetko prebieha skryto, za maskou, že všetko je v poriadku. A keď už sa odhodlám niečo odokryť z mojich úzkostí, tak to väčšinou hovorím cez niekoho iného prípad, taký čo sa najviac podobá tomu môjmu, alebo si robím zo svojich „pseudoproblémov“ srandu. S pocitu podozrievavosti pred kamarátmi nehovorím skoro nič ozajstné, vnútorné a od srdca. Bojím sa, že ma zneužijú, pretože som naivná a ako to mnoho blízkych už urobilo. A aj preto, že sa sama pred sebou hanbím. Cítim sa v akejkoľvek skupine ľudí (blízki, cudzí) ako najslabší článok a preto mám pocit ohrozenosti.
Uvoľnená a veselá bývam asi už len pod vplyvom alkoholu, ale po vytriezvení je to ešte horšie, takže už ani nepijem. V štúdiu, ktoré ukončujem počúvam, aká som šikovná a talentovaná, pritom ja v sebe vidím iba nevzdelanosť a postupné opadávanie záujmu o školu (a budúcu profesiu), a spôsob vyučujúcich zdvihnúť úroveň slabších študentov, tým, že ho vlastne balamutia medovými motivačnými rečami o talente. Cez to všetko som škole obetovala veľa, ale vrátilo sa len minimálne. Zamilovaná som bola naposledy na strednej škole. Zato moji najbližší sa z vervou púšťajú do vzťahov, načo ja nemám už žiadnu odvahu, pretože sa za seba hanbím, a nechcem niekomu robiť zo života chaos, aký v sebe mám ja sama.
Medzitým čo vidím ja a ako vidí mňa moje okolie (škola, kamaráti) moja rodina, sa odohráva konflikt. Moji rodičia vo mne vidia akési polodieťa (čo ale asi aj som!)aj keď mám 26, plním ich príkazy, a ja sa na nich stále viac fixujem, pretože sa na druhej strane jedine doma cítim aspoň trošku v bezpečí pred „predátormi“ nadnesene povedané. Ja vidím v sebe koňa, ktorý nemá šancu dobehnúť auto, ale ktorým by som sa cez to všetko chcela stať, teda byť šťastná a úspešná. Lenže energia, ktorú by som mohla využiť na niečo zmysluplné (čo pre mňa nie je už skoro nič, okrem jedla a spánku) je využívaná len na neúspešné odstraňovanie chaosu z mojej hlavy. Chcem sa osamostatniť, riešiť svoj život, ale zisťujem, že svoj život poriadne ani nemám a riešim dokola len ostatných, analyzujem, počúvam, radím, vykonávam (lebo toto jediné ma vlastne udržiava pri živote) no moja osoba splýva s ostatnými stále viac a viac. Keď to čítam spätne je mi zo seba zle.
Ako nadobudnúť stratenú vieru a dôstojnosť k sebe, k ostatným, k životu?