Čaute, neviem presne ako začať, ale mám problém, ktorý trvá už veľmi dlho. Som dospelý a týka sa to mojich vzťahov s ľuďmi. Začnem od rodičov, s ktorými si veľmi nerozumiem alebo možno ani nechcem rozumieť. Som k nim úplne chladný a i napriek tomu, že som si veľakrát povedal, že im odpúšťam, stále voči nim cítim akúsi formu hnevu zato, že som nemal prostredie, ktoré je pre zdravý vývin dieťaťa a neskôr mladého človeka vhodné. Už od mala som plachý, naši sa veľakrát hádali a vo mne to vyvolávalo stres. Nechodili sme veľmi na výlety, o mňa sa starala viacej mama ako otec, ten sa mi väčšinou venoval, až keď mu to povedala mama. Teraz, keď sa vnímam ako totálny antičlovek neschopný viesť zmysluplný vzťah a spýtam sa našich prečo ma nedávali na nejaké krúžky alebo čo, hlavne nech som medzi ľuďmi, povedia mi, že som nikam nechcel chodiť. A majú pravdu. Bál som sa ísť medzi ľudí, už vtedy som bol veľmi plachý. No podľa mňa ak malé dieťa aj nechce ísť na spoločenské akcie, dal by som ho tam, pretože chcem aby bolo komunikatívne a vedelo sa správať k ľuďom, aby sa naučilo citu a to, že nemôže pozerať len na seba. Viem, že toto už neovplyvním a mlieko sa už dávno rozlialo a práve preto by som to nemal riešiť. Ako vravím, veľakrát som si povedal, že im to odpúšťam no stále je vo mne akýsi hnev. Mamu ani neviem ľudsky objať, správam sa k nej ako idiot. Takto sa chlap k žene správať nemá. Otca som už dlho neobjal a on mňa tak isto a z tých pár ráz čo si spomínam to bolo ako keď sa kameň oprie o kameň. Neustále sa s nimi oboma vadím a prejavujem odpor. Keď ma v niečom napomenú, úplne mám nechuť urobiť podľa nich. A tento problém mám aj v spoločnosti. Ťažko sa prispôsobujem požiadavkám iných. Keď mi niekto niečo vytkne alebo mi niečo rozkáže, tak niečo vo mne sa búri. Uvedomujem si to a nechcem byť takýto. Pred inými pôsobím celkom v pohode, no doma to je pravý opak. Veľakrát mi mama len niečo povie a ja hneď vybuchnem. Myslím si však, že takýto by som bol aj pre iných keby som dlhšie s nimi. A taktiež mám problém sa rodičom ospravedlniť. Toto slovko si u nás ani nepamätám, že by som počul. Aj keď sa naši povadia, tak potom len k sebe prídu akože nič a fungujú ďalej. Možno aj preto mi je to dosť trápne. A pritom je to normálne a aj potrebné. A keď už to poviem, to slovko prepáč, tak to znie ako z nejakého pc programu. Žiadne city zo mňa, nič, hanbím sa za ne. A väčšinou sa potom ani nijako neporozprávame, teda, že áno, ublížil si mi a ja ti odpúšťam alebo nejaké objatie alebo čo. Tak ako to je v iných vzťahoch a rodinách. Mama mi len povie niečo toho typu, že čo jej to je platné keď zachvíľu jej ublížim opäť a že načo jej to hovorím, keď sa ani nechcem zmeniť atď. Otec ten zas povie, že sa musím zlepšiť a podobne. Zase bez emocii. Čiže u nás doma je to ľadové kráľovstvo. Jedine kde mamka plače, je pri televízori. A ja sa správam bezcitne a pasívne, väčšinou negativisticky. Neustále premýšľam o rôznych veciach a túžim po intimite s priateľmi a inými ľuďmi. O dôverných rozhovoroch, trávení voľného času, kde sú všetci radi, že sú spolu. O radosti zo života. To čo zažívajú bežne ľudia. No akosi to neviem zaviesť do praxe a to ma veľmi mrzí. Mám čiernobiely život. Na druhej strane, vo vnútri som dosť citlivý a v poslednom čase často plačem. Hanbím sa aj za toto pretože muž by takýto labilný nemal byť. Čiže aby som to zhrnul, vnútri plný citov a navonok ľad. Robí mi to problémy aj v spoločnosti. Neviem viesť zmysluplný rozhovor, väčšinou sa iba pýtam a na to dostávam odpovede. Úplne mám akoby vygumovanú hlavu alebo čo. Naposledy, čo som bol s priateľmi a sedeli sme za stolom, tak oni sa bavili a ja som sa len prizeral a absolútne som sa nevedel zapojiť. Úplne zle som sa cítil. Vôbec neviem čo mám v danej chvíli povedať. Cítim sa pre to veľmi zle. A taktiež veľmi túžim po vzťahoch všeobecne. ˇMám nejakých priateľov, ale aj z tých je len veľmi málo, s ktorými sa dokážem dobre porozprávať. Väčšinou som ja ten, čo prejavuje tú iniciatívu aj keď to zrejme dobre neviem a ostatní ma často vnímajú len ako takého človeka, čo existuje. Aj keď sa ma niekto niečo spýta, a teda prejaví trochu záujem, poviem takú strohú kravinu, že si to vyčítam ešte týždeň potom. Drvivú väčšinu času trávim osamote, pretože si uvedomujem, ako som nepotrebný pre iných. Dlho premýšľam nad rôznymi vecami, zmysel života, ako sa zmeniť no mám pocit, že sa to nikam nepohýňa. V skratke povedané, som nespokojný so sebou a so svojím životom. Momenty, kedy sa cítim naozaj dobre, sú tie, keď som niekde s priateľmi a cítim, že sú radi so mnou. V podstate túžim po opaku toho, čo žijem teraz. Chcem radosť zo života. A neviem, kde začať. Nechcem sa ľuďom nasilu tlačiť keď nestojím ani o štipku pozornosti. Ešte podotknem, že keď píšem, tak dokážem dať zo seba aj svoje emócie, no v praxi to nezvládam, keď sa začnem s niekým baviť na hlbšej úrovni, cítim určitú formu ostychu a je mi teplo na tvári, teda asi sa červenám. No proste trapas.
Viacero ľudí mi povedalo, že som vážny, a dokonca mi raz niekto povedal, že sa ma bojí. A ja sa teraz cítim ako keby som ani nebol človek :( Chýba mi sebavedomie, optimizmus, mám pocit, že keď sa prechádzam po ulici a snažím sa tváriť normálne, veselo, tak si prídem ako umelá falošná figurína. A aby toho nebolo málo, veľakrát v sebe cítim pohrdavý a pyšný postoj, je to hnus keď sa nad tým zamyslím, keď už, tak ostatní by mali pohrdať mnou a nie ja nimi.
Povie mi niekto ako byť opäť človekom? Ako sa zmeniť? Vôbec už neviem ako ma berú ostatní. Ako to všetko vyznieva bez ohľadu na to, čo si o sebe myslím ja.
Ak ste si to prečítali, ďakujem vám. Neviem, či mi niekto z vás poradí, no aspoň som to dal zo seba von, keď už nič iné.
