Som 18 ročné dievča, študujúce na strednej škole – gymnáziu v treťom ročníku. Dopredu upozorňujem, že nechcem ísť bývať sama, nezniesla by som tú samotu a prázdny byt, neviem, ako by som sa vyrovnala takto rýchlo so všetkým psychicky a zvládla pracovať a podobne, keďže som na tom teraz naozaj nedobre a neviem sa vyrovnať s minulosťou. Opíšem Vám teda situáciu.
Moji rodičia sa mi zdajú byť rozdvojenými osobnosťami. Nie v pravom slovazmysle, ale vysvetlím ako. U oboch je to približne rovnako, hoc majú rozdielne povahy. Ide o to, že napríklad jeden deň sa zdajú byť v pohode, hovoria mi, ako ma majú radi (skôr mama), rozprávajú sa so mnou, som ich obľúbená dcérka, nechápu, prečo im neverím, netrávim s nimi veľa času a nehovorím im veci z môjho života a tvária sa ako najutrápenejšie bytosti (to tiež hlavne mama). Ešte v ten istý deň ich niečo vytočí. Môže to byť niečo, čo im poviem a im sa to nepáči (veľakrát pritom nepoviem nič zlé), niečo pokašlem, omylom zničím, ale častokrát iba ujdený autobus, stará pani na zastávke, alebo výpadok televízora. Také dôvody sa nájdu v KAŽDOM dni. Vtedy sa zmenia na monštrá. Najprv dlho nadávajú, sú na nervy, podráždený, rupne im psychika. No ďalej si to odnášam ja. Počúvam, aká som neschopná hnusná dcéra, ktorá sa radšej ani nemala narodiť, ktorá je na nič, nič nedokáže, správa sa ako malé decko (nie, malé decko sa správa lepšie..), som zbytočná a skončím na ulici a budem zametať parky a zomriem od hladu. To je samozrejme tá miernejšia varianta. V tej väčšej som kurva, piča, sviňa s jebnutým debilným mozgom (ktorej výchovu matka totálne pojebala, lebo je rovnako jebnutá ako ja – od otca..) a podobne. Občas akoby si nahováram ešte aj ich myšlienkový výsmech ešte aj keď nič nehovoria, lebo takto sa mi vysmievajú vždy. Potom zasa prejdeme do ich osobnosti 1 a neskôr do osobnosti 2, ktoré sa nepravidelne striedajú.
Ďalej ich opíšem trošku osobitne.
Môj otec – je veľmi starý chlap. Má cez 70, mám pocit, že trpí jemnou stareckou demenciou. Nedokáže rešpektovať názory, postoje, konanie iného človeka, všetci sú menej inteligentní ako on. Jeho každé druhé slovo je pomaly nadávka, alebo niečo zle povedané o niekom inom. Stačí, keď sa v televízii zjaví jeho neobľúbený politik, alebo uvidí neobľúbenú osobu a dokáže o tom rozprávať celý deň. Celý svet je pre neho hrozný, na jednej strane ľudia sú dementné svine, na druhej sa vie hodiny chváliť, že sa prihovoril tete na ulici. Väčšinu času absolútne nič nerobí, sedí vykysnutý pred televízorom a pozerá kriminálky a futbal, alebo hrá na počítači/tablete asi 3-4 logické hry dookola, ktoré už musí poznať naspamäť, lebo ich hrá roky. Jeho postoj je takýto: ako jeho dcéra ho mám bez slova počúvať a robiť všetko, čo si zmyslí a starať sa o ňho. Občas akoby mi nepriamo hovoril, že ma s mamou mal, aby sa o ňho mal kto v starobe starať. Je to ironické, on sa o mňa nestará vôbec. Som študentka strednej školy a nedáva mi ani len peniaze na základné potreby ako je jedlo či suroviny, alebo čokoľvek iné. Chápem, že je na dôchodku, ale moja mama pracuje v zahraničí (o tom nižšie) a 2 týždne si jedlo musím zabezpečovať sama. On mi neprispeje ani centom, ani nevarí a keď spravím nejaké jedlo ja a napr. ho pokašlem, alebo on si nájde čokoľvek, hneď je z toho hádka, krik, nadávky, som neschopná. Boli časy, keď sa mi vyhrážal, že ma zabije alebo podreže, ale tie už našťastie pominuli minulého roku. Okrem toho je veľmi agresívny a v časoch, keď som jeho milovaná dcérka (ktorých nie je veľa), ak by som mu povedala, že mi niekto ublížil, bála by som sa, čo by spravil. Je cholerik, hneď vybuchne a je nezastaviteľný. V živote mi nepovedal, že ma má rád. Ohovára predomnou moju mamu, vyhráža sa, keď sa okolo neho neskáče, že si kúpi jednoizbový byt s telkou a chladničkou a odíde od nás a už ho neuvidíme, na druhú stranu stále počúvam,ako nebudeme vedieť, čo robiť, keď zomrie a že sa na to teší (a čaká na smrť a také..).
Moja mama pracuje v zahraničí, čo znamená, že 2 týždne je doma a 2 týždne je preč. Keď je preč, voláme si, ale ja sama to často nevyhľadávam, pretože mi nechýba a stále jej volám iba aby ona bola spokojná a šťastná. Ako nehovorím jej to tak, nikdy som jej to nepovedala, len opisujem svoje vnútorné prežívanie. Najväčšie zdesenie je pre mňa, že pre moju mamu znamenám všetko. Pre ňu v jej živote nič iné neexistuje. Som jej „bohom“. Nedokáže si predstaviť, aká záťaž na psychiku to je, berie to ako niečo pozitívne. Vyžaduje však odo mňa veci, ktoré nie som schopná splniť – neustálu pozornosť, neustále dokazovanie lásky. Stále mi hovorí, ako ju nemám rada, ako je tá najhoršia matka a ona ma ľúbi, ale ja ju nie, že pre mňa nie je dostatočná a podobne. Mám dojem, že to robí preto, aby si po tisíci krát vypočula „mám ťa rada“, a mohla to ďalej poprieť, alebo si tým bojuje o pozornosť. Očakáva odo mňa lásku, ktorú žiaden človek nie je schopný dať. Keď som s ňou, mám pocit, že zo mňa doslova vysáva život. Akoby na mňa niečo dolieha a cítim sa slabá, vyčerpaná, nevládzem nič robiť. Ona potom na mňa kričí, že som unavená stále a je jedno koľko spím a vyčíta mi to. Veľakrát rozpráva nemiestne. Jej slová sa mi akoby väčšinu času hnusia. Stále je to nejaké ohováranie iných, alebo výsmech, či jednoducho nepekné veci, zlé vyhlásenia a podobne. Počujem to stále, ale nehovorím jej to, lenže občas toho povie toľko, že mám pocit, že sa psychicky zosypem a vtedy jej poviem, že už naozaj stačí. Urazí sa so slovami „tebe nikto nič nemôže povedať“ a tvári a správa sa urazene a zle a ja sa musím ospravedlňovať. Taktiež sa smeje nevhodne a to v situáciách, ktoré sú vážne a smiech naozaj nevyžadujú. Vediem s ňou vážny rozhovor a ona sa začne smiať, mňa to uráža. Alebo jednoducho často niečo nie je smiešne, je to dôležité a ona vyprskne smiechom a popudzuje k tomu aj mňa. Mimo to nerešpektuje žiadne hranice. Hlavne nie môjho súkromia. Začne sa mi hrabať vo veciach, pekne jej poviem, že si to neželám, začne sa už spomínane smiať a robí to ďalej, akoby sa nič nestalo, alebo povie že sa len pozerá a nehrabe a podobne, neuvedomuje si vážnosť situácie. Mám pocit, že si ma neváži a neprechováva ku mne úctu, no odo mňa to vyžaduje. Nerozumie, že ja mám vlastný život, ktorého v centre nestojí, príde jej to divné a nepochopiteľné. Na jednej strane mi vyčíta, ako jej nič nehovorím a nedôverujem, na strane druhej sa správa ako najväčší odborník môjho života. Je to neustála manipulácia, kritika, zastrašovanie, výsmech. Ak niečo spravím, vyčíta mi to tisíckrát, nedokáže mi nič odpustiť. A čo je najhoršie, ak by som jej ukázala toto, čo tu teraz píšem, asi by nastala situácia podobná tejto: 1, nemiestny smiech 2, navážanie sa do detailov, že toto uuurčite nespravila 3, kritizovanie všetkého zlého, čo som za život spravila ja... áno, to je ďalšia vec, častokrát odvádza pozornosť od problémov inam, alebo útočí na mňa.
Neviem, čo mám robiť, na jednej strane žijem s egocentrickým človekom, ktorý sa o mňa nezaujíma a ktorý mi prejavuje nenávisť miesto lásky, na druhej strane s osobou, ktorej som centrom vesmíru a vyžaduje odo mňa nesplniteľné veci. Neviem, či si to niekto prečíta celé, uvedomujem si dĺžku, ale potrebovala som sa vypísať. Ak by sa však niekto taký našiel a poradil mi, ako sa lepšie vyrovnávať so situáciou, budem rada.
Momentálne sa vyrovnávam hlavne mimo domu. Naozaj som vďačná, že mám priateľov, ktorí sú ako moja veľká rodina (viacero partií vlastne) a pár naozaj blízkych osôb. Mám 2 kamarátky, ktoré o mne vedia skoro všetko, viem s nimi rozoberať súkromné veci, problémy a zároveň sa aj baviť a sú to osoby, ktoré ma donútia smiať, keď sa mi chce najviac plakať. Nerozprávajú a nezmýšľajú o mne zle a naozaj bez nich (a jedného kamaráta) by som nedokázala stáť na nohách. A potom mám tretiu kamarátku, ktorá napriek tomu, že je mojou rovesníčkou, akoby mi naozaj sčasti nahrádza mamu. Veľmi mi pomohlo uvedomenie si, že ja nie som za toto všetko zodpovedná, že ja nemám a nemala by som mať povinnosť držať toto celé pokope a niesť ich problémy. Že to nie je moja vina. Že som v poriadku a je v poriadku, že sa v situácii, ktorá sa deje necítim dobre. Totižto dlho bolo rečami mojich rodičov všetko zvádzané na mňa a potom som (ako sa hovorí, tisíckrát povedaná lož sa stáva pravdou) tomu naozaj verila. Vtedy som mala aj iné veci, vo svojich cca.14 rokoch som sa psychicky zrútila a dostala až na psychiatriu, odvtedy moji rodičia so mnou rozprávali ako s psychicky chorou. A stále som počúvala (už v detstve), že som to najhoršie dieťa, že v iných rodinách všetko tak krásne funguje, len u nás nemôže, pretože som nepriamo povedané monštrum, som zlá (znovu platí pravidlo v predposlednej zátvorke). Momentálne a hlavne posledným rokom poznám naozaj veľa rodín. Veľa rodičov mojich priateľov, s veľa z nimi takpovediac kamarátim a viem, že to, čo mi bolo celý život všepované je somarina. V žiadnej rodine, kde sa rodičia správajú takto a dieťa je „anjelik“ (mimo toho, že je to ťažko, ak vôbec predstaviteľné) to nefunguje. Nie je všetko okolo dokonalé a len vďaka mne u nás katastrofa. Na druhú stranu mám jednu kamarátku, ktorá ma naozaj úžasnú rodinu. Dobre poznám jej rodičov, aj jej brata. A v takých momentoch ma.. akoby dosť... premáha žiarlivosť :/
