Zaujímalo by ma, aké ste mali pocity na začiatku, no i neskôr v novom vzťahu po rozchode s človekom, o ktorom ste si mysleli, že už bude ten posledný? Ako dlho po rozchode ste boli opäť vo vzťahu, ale len čo sa týka perspektívneho vzťahu, nielen nejakého krátkeho dočasného?
Pýtam sa preto, lebo som sa po pár mesiacoch od rozchodu ocitla vo vzťahu s novým veľmi dobrým kamarátom, hoci som to neplánovala a pôvodne som chcela zostať nejakú dobu sama - venovať sa sebe. Trávili sme spolu dostatok času, komunikovali písomne, veľmi som si náš spoločný čas užívala a možno aj z toho dôvodu som bola stále otvorená a úprimná, priamo som mu povedala niekoľkokrát, aká som šťastná, keď som s ním, a že dúfam, že budeme kamaráti ešte veľmi dlho. On však jedného dňa nevydržal, prejavil mi city a onedlho sme už boli oficiálne spolu.
Je to úžasný človek, má veľa vlastností, ktoré som na chlapovi nevyžadovala, no sú to len plusy, ľúbim ho, lenže prichádza ale - už nemám tie pocity ako kedysi, že som hneď snívala o nádhernej budúcnosti, spoločnej domácnosti a deťoch. Predstaviť si to teoreticky viem, veď s kým iným, ak nie s ním, ale v hĺbke duše ostávam skeptická a stále to považujem za niečo dočasné, čo si z toho dôvodu užívam, kým to trvá a som šťastná.
Po sklamaní sa v predchádzajúcom vzťahu jednoducho už nesnívam toľko ako predtým. Možno je to dobré, že nežijem v budúcnosti, ale v prítomnosti, no občas o tom premýšľam a trápi ma to.
Ako to je alebo bolo u vás? :)
