Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

Zúfalstvo a každodenný plač

Príspevok v téme: Zúfalstvo a každodenný plač
sialene_smutna

Ahojte, neviem už na koho sa obrátiť, tak píšem sem. Budem vďačná každému za každú dobrú radu, akým smerom sa mám ďalej uberať.

Ani neviem kde mám začať, v každej oblasti môjho života je to zlé, pritom ľudia naokolo si myslia, že nikto sa nemá lepšie. Pritom ja som psychicky hotová a myslím často na to aká by som bola šťastná keby zomriem, ale nie som taký sebec, aby som to spravila rodine.

Zhrniem to asi tak, som slobodná, bezdetná a bývam s rodičmi. Som ako večné dieťa, pritom mám už 28 rok, nemôžem si už dlhodobo nájsť prácu, som neschopná a neovládam nič, viem, že som si za toľký čas mohla porobiť rôzne kurzy, ale už sa neviem prinútiť a zas len študovať a nepracovať, neviem čo robiť. Ďalší problém je partner, s ktorým viac trpím a ešte viac ma potápa akoby som bola šťastná. Rozišla som sa s ním už xy-krát, ale vždy som zlyhala a vrátila sa a utešovala niečim, pritom som aj tak stále sama a počúvam niekoľko rokov výhovorky prečo nemá na mňa nikdy čas, je chladný a večne unavený alebo pracuje. Kamarátky žiadne nemám, nakoľko aj tie posledné čo mi zostali sa vydali a čakajú bábo. Som vo všetkom sama a neviem sa posunúť, neviem ako ďalej. Stokrát som sa premáhala a vstala na nohy, že musím niečo robiť, ale aj tak som zakaždým padla, lebo môj život je len sklamanie za sklamaním. Nechcem lamentovať, ani sa ľutovať, ale ja naozaj neviem čo spraviť, lebo mám pocit, že čo krok to chyba a veľká. Moje dni teraz vyzerajú tak, že celé dni len sedím, ležím a plačem, plačem v intervaloch, také záchvaty až sa trasiem...sem tam idem von prejsť sa, samozrejme sama, trochu mi to pomôže a potom zase len plačem a plačem, lebo som bezradná, že neviem čo mám urobiť.

Boli ste niekto v podobnej situácii? Čo vám pomohlo alebo čo by ste mi poradili? Viem, že určite sa tu nájde niekto kto ma hneď odpíše a naloží mi, ale už som s tým zmierená vopred a to mi absolutne nepomôže, lebo moja psychika je veľmi slabá narušená a labilná. Vopred ďakujem každému, dobrému aj zlému komentáru.

Glorii

Ja som presne toto iste prezivala, co ty, mozno aj horsie, kym som si jedneho dna povedala a dost! Sla som do zahranicia, nasla som si pracu, vydala som sa, mam deti a som stastna. Pochop, tvoje stastie zavisi len od teba a nikoho ineho. Vyzeras ako clovek, ktory nema ciel, zije, aby prezil a nevie, co dalej. To sa tak neda, ved jasne, ze padnes do depresii. Buchni pastou do stola a povedzi si, ze od teraz otvoris oci, utvoris si ciel a pojdes za nim. Zacni odteraz. Zober papier, pero a napis si 10 veci, ktore chces uskutocnit v zivote a chod za nimi. Nedaj sa odradit prvymi prekazkami. O tom je zivot. Napriklad kopnut do riti priatela, ktory o teba nema zaujem. Zacni tym.

sialene_smutna

ďakujem všetkým za odpovede, vo všetkom máte pravdu, len nejde to všetko tak jednoducho..teraz čakám kým sa mi ozvú z jednej práce, aj keď ako predavačka, ale chcem to, ale aj tie dni dovtedy sú strašné...mám pocit, že je to čoraz horšie, lebo hneď ako vstanem trasú sa mi ruky, je mi zle, napína ma na zvracanie a tlačia sa mi slzy...a stále len úzkosť a pocit beznádeje, že nemám nikoho :( nikoho s kým by som sa išla prejsť alebo niekam vybehnúť von..je to naozaj začarovaný kruh..

papricka

Ahoj,
úplne Ťa chápem. To, čo zvonku vyzerá, ako lenivosť neschopnosť a sebaľútosť je niekedy niečo, za čo človek primárne nemôže.
Keď Ti niekto povie, maj sa rada, od zajtra buď iným človekom - je to úplne opodstatnené, je to cieľ.... ale je to niečo, ako keby si mala chrípku, váľala sa v teplotách a príde kamoš a povie Ti - no tak buď odzajtra zdravá :D
Chápete, čo myslím?
Mávam to podobne, u mňa sa to spustilo jednou traumatizujúcou situáciou a postupne sa mi to vkradlo do života tak, že som si to ani neuvedomila a ocitla som sa v depresii, ktorú popisuješ. Darmo som sa dovtedy mala rada, tvorila som, pracovala, stretávala a milovala ľudí.
Základ je nesnažiť sa všetko, čo sa Ti rúti na hlavu riešiť. Veľa vecí, aj keď sa to teraz nezdá, sa zmení samo od seba. Skús sa seba opýtať, čo by Ti spôsobilo najväčšie šťastie, čo by Ti dalo živoť do laty? Práca? Sebarealizácia? Lepší partner?
Ak si odpovieš, tak začni podnikať kroky v tom smere... kurzy, práca, práca na sebe, ... záleží od Tvojho cieľa a nikam sa hlavne neplaš.
To Ti vyplní deň a ostatné sa prispôsbí - uvidíš, začneš sa mať radšej, budeš menej plakať, budeš si viac veriť.
Alebo druhá možnosť, aspoň u mňa to tak je... snažila som sa všemožne zmeniť si život a pod. ale stále to na niečom krachlo. Ale keď sa zmenilo niečo zásadné, začalo to fungovať lepšie - veci som začala robiť s chuťou, uverila som, že nie som zbytočne na svete.. u mňa to je viera v Boha.
A okrem toho, vôbec by som sa nebála návštevy psychológa, ten ti pomôže urýchliť zmenu a pomôže Ti prísť na príčinu niektorých vecí :)

EgreseArticoky

Ahoj. Viem, ako sa cítiš. Súcitím s tebou, chápem ťa. Nie je to ľahké. No jediná cesta, ako sa z toho všetkého dostat, je - pohnúť sa z miesta. Musíš sa prinútiť. Ked nie podobrotky, tak pozlotky - musíš samu seba vydurit zo svojej ulity plnej depresie a smútku. Nie je nič horšie ako nemohúcnosť. Kašli na rodičov, kašli na priateľa. Vstan a chod. Prenajmi si izbu, nájdi prácu. Hocijakú prácu, pri ktorej zabudnes. Aspon na chvilu. Postupne sa vypracujes a všetko bude lepšie. Hlavne zhlboka dychaj a uvedom si, že je to len na tebe. Kľudne skús ten Lidl, čo je na tom? Nie je to až take hrozné. Uvidíš. Stavy úzkosti prejdú časom. Trasenie tiez. Postupne to všetko prekonas a hodis za hlavu. Ver si, ja ti verím. Budem na teba myslieť. Musíš sa rozhodnúť ty sama. Proste si povedz - zajtra rano vstanem a budem iný človek.

EgreseArticoky

Ahoj. Viem, ako sa cítiš. Súcitím s tebou, chápem ťa. Nie je to ľahké. No jediná cesta, ako sa z toho všetkého dostat, je - pohnúť sa z miesta. Musíš sa prinútiť. Ked nie podobrotky, tak pozlotky - musíš samu seba vydurit zo svojej ulity plnej depresie a smútku. Nie je nič horšie ako nemohúcnosť. Kašli na rodičov, kašli na priateľa. Vstan a chod. Prenajmi si izbu, nájdi prácu. Hocijakú prácu, pri ktorej zabudnes. Aspon na chvilu. Postupne sa vypracujes a všetko bude lepšie. Hlavne zhlboka dychaj a uvedom si, že je to len na tebe. Kľudne skús ten Lidl, čo je na tom? Nie je to až take hrozné. Uvidíš. Stavy úzkosti prejdú časom. Trasenie tiez. Postupne to všetko prekonas a hodis za hlavu. Ver si, ja ti verím. Budem na teba myslieť. Musíš sa rozhodnúť ty sama. Proste si povedz - zajtra rano vstanem a budem iný človek.

thinkaboutthings

Ahoj,ked nemas prax tak mozes na zaciatok roznasat letaky.karieru z toho neurobis,ale fyzicka unava ti pomoze s psychikou a zarobis aspon nieco.a este ani nie si zavisla od komunikacie s ludmi pri praci.

Biela Kobra

Problém je v tom, že si si už tak zvykla. Tí, čo písali dolu, mali v mnohom pravdu - máš zbytočne veľa času, ktorý venuješ sebaľútosti a v prplaní sa v ranách, namiesto toho, aby si ho využila zmysluplnejšie. Lenže ak si už v tomto stave zacyklená, ťažko sa hľadá cesta von.
Začni s drobnosťami. S hocijakou maličkosťou, len nech za sebou niečo vidíš. Neviem, ako sa podieľaš na domácich prácach, ale aj také umyté okná sú fajn, a určite sa aj mama poteší. Ak doma pomáhaš a necítiš v tom nijakú sebarealizáciu, skús niečo tvoriť. Rob niečo pekné. Ak nevieš, nauč sa háčkovať (peniaze na internet jednoznačne máš a tutorialov nájdeš habadej), uháčkuj aspoň jednu ozdobu na vianočný stromček. Materiál stojí pár centov. Alebo sa nauč servítkovú techniku a urob darčeky pre celú rodinu. Uštrikuj mame šál. Urob niečo pre niekoho iného a mysli na to, ako ho to poteší, keď sa o tom dozvie. Choď do obchodu a sama si vyber vlnu alebo bavlnku. Usmej sa a nechaj si poradiť od predavačky, ona je tam na to.
Ak ti pôjdu drobnosti, postupne pridávaj. Ponúkni sa niekomu pomáhať - hoci len poupratovať u starších ľudí. Mama ti iste poradí, stačí, že pozná jednu starú tetu, ktorá potrebuje pomôcť, tá pozná inú, tá zasa ďalšiu... Veľakrát im ani nejde o upratovanie, ale aby sa mali s kým porozprávať. A tebe treba rozprávať sa s ľuďmi. Aby si sa trochu otrkala, prestala sa báť, a potom si aj skôr nájdeš prácu. Práce je v skutočnosti dosť, hoci nemusí byť hneď podľa tvojho gusta, ale iste aj v mieste tvojho bydliska nájdeš plagáty, že hľadajú predavačky, čašníčky, ženy do výroby... Žiadna práca nie je podradná a keď už raz máš nejakú prácu, stretávaš sa s ľuďmi a skôr si nájdeš inú, lepšiu, ako keď len sedíš doma a ľutuješ sa.
Neboj sa, nemusíš skočiť rovnými nohami do vody. Skús po troškách a pôjde to.

sialene_smutna

Ďakujem, čakala som tvrdé reakcie, sama seba by som chcela vidieť keby ma naši vyhodili z domu, aspoň by som mohla ľahšie odísť z tohto sveta. Kto nezažil, nepochopí. Každý máte silnú psychiku, neviete čo je to trápenie nad každou maličkosťou. Viem čo je to keď majú vaši najbližší rakovinu a keď odídu. Nebola som v situácii sa o niekoho takého starať, ale neberiem to len tak ako to tu píšete. Viem aké sú prípady a osudy ľudí, viem, že žijú oveľa horšie, viem, že nie sú rozmaznaní ako ja. Viem to všetko naspamäť. Ale nehovorte, keď nevidíte do mojej hlavy a hneď súdite. Čo sa mám neustále s niekym porovnávať a hovoriť si kto je na tom horšie a lepšie??? Vždy tu bude niekto kto je na tom horšie a kto naopak lepšie. Ale ja tu riešim seba a svoj život. Chcela som rady ako keď človek človeku chce pomôcť, nie zhodiť ho a poslať do kúta. Ale ešteže viem akí ľudia dnes existujú. Viem, že na mňa treba tvrdo, ale čím tvrdšie, tým viac upadnem. Čo sa týka roboty, áno, chcela som normálne miesto, chcela som niečo čo by som zvládla a nie predavačku v lidli. Sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré som nenapísala. Mám vysokú školu, ale v odbore, ktorý ma nikdy nebavil a nerozumela som mu. Preto si neviem nájsť prácu, pretože nemám k tomu vzťah. A prečo som teda na ňu šla? Bola som mladá a išla som na hocijakú, len aby bolo. Po roku som chcela odísť, lebo som si uvedomila, že to bola chyba a prejsť na inú, no tam bol ten zlom, že rodičia mi v tom už nedovolili, tak som trpela celé štúdium a len sa biflila a aj tam každý deň plakala, lebo som nemohla napraviť svoju chybu. Preto aj teraz mám asi odpor k ďalším kurzom a naďalej niečo študovať. Nemám energiu, lebo mám školu pre mňa o ničom. A mám ísť znovu 5 rokov študovať? Nechcem študovať do 40tky :( a potom čo rodina, deti?? Asi som už celá mimo a hodná na tabletky, ale ja si neviem pomôcť. Teraz sa mi rysuje práca predavačky za minimálnu mzdu. Áno, takýchto ponúk bolo vždy dosť a vždy som mala príležitosť pracovať, ale odmietla som, lebo som rozmaznanča pri rodičoch. Lenže ďalšie veci sú moje komplexy, zo všetkého som tak psychicky chorá, že sa neviem ľuďom pozerať do očí a rozprávať sa, lebo sa hneď trasiem, bojím sa, mám strach, som červená. Neviem či je to sociálna fóbia, ale neviem sa ovládať, preto som asi vždy spravila krok dozadu, ak sa jednalo o takéto miesto. Zo všetkého sa mi rozbúši srdce a som nervózna. Mám komplexy zo seba, zo svojho výzoru, neviem prijať ani samú seba. Pracovala som už raz v obchode 4 roky a stále to bolo o tom istom, v každej voľnej chvíli čo i len pár minút mi išlo do plaču a aj keď som vydávala peniaze, tak som sa triasla a na rukách mi to bolo aj vidieť, stále som mala v hlave, že sa ľudia na mňa pozerajú :(
Chystám sa aj napriek všetkému toto miesto zobrať a posunúť sa ďalej, ale myslím si, že aj tak budem ďalej trpieť a prekonávať sa, len aby bolo a aby som sa nezbláznila. No nič, keď už je na niečo toto fórum, tak aspoň na vyrozprávanie sa a polamentovanie...pretože som sama a naozaj okrem rodičov nemám nikoho. Myslím tým partnera, ktorý mi asi psychicky aj pomohol tam kde som. Ja som veľmi citlivá a asi sa dosť na partnera naviažem. On je naopak úplne chladný, neprejavuje city a stále pracuje. Keď nie v práci, tak na dome a na mňa čas nezostal. Takže nič iné nezostáva, len ďalej nejak žiť a bojovať s týmto životom. Jedno jediné viem, že keby mám partnera, ktorý by mi dal lásku a pocit, že som milovaná, tak všetko zvládal ľavou zadnou a všetko mi ide ľahšie, pretože by som mala krásne vidiny do budúcna, ale toto ma potápa a nebaví ma nič. A prečo sa k nemu stále vraciam? Sama neviem, zase len môj strach, že už si nikoho nenájdem alebo ešte horšieho. Mám už dosť rokov a skoro ako každá žena túžim mať bábo, ktoré by bolo zmyslom môjho života. Neviem ako sa ľudia v dnešnej dobe spoznávajú a ako spoznať, že je to chlap, ktorý stojí za to. To nehovorím o vzajomných sympatiach a ďalších veciach.

turet43

sialene smutna , viem čo si prežívaš , sám poznám ten pocit keď sa nedokážem kvôli depresí ani postaviť s postele , pomodlím sa za teba aby ti bolo lepšie , ak chceš napíš mi e-mail a môžme sa porozprávať viac